Spolubývajúci alebo spolubývajúca?

Autor: Natália Rostowa | 20.8.2020 o 20:27 | (upravené 4.11.2020 o 10:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  55x

5.kapitola, II.zväzok

Z hysterky sa vykľula hrdinka. Diana jednoducho kolenom blokla modrú hadičku a razom zbavila Miňa amnézie. Taký spontánny doktorHaus. "Nemusíte tu už byť," zavelí, no hľadí na mňa, "ja sa už o Macíčka postarám!"

Pozriem na Miňa, usmievajúceho sa blahom (asi sedatíva, pomyslím si) a potom na Alicu. Tá na mňa žmurkne a prehlási. "Počkáme na vás pri aute," povie otcovi a krstnej. "Čau Miňo!" povieme takmer unisono na rozlúčku. Keď sme pri výťahu, Alica zhodnotí: "Diana je prípad, čo?! Ale aspoň už máš pokoj... Alebo si nebodaj chcela Miňa späť?"  "Ale, čo si!" poviem rýchlo, no neviem to takto rýchlo na 100 %. Chvíľu som pre neho bola opäť tá jediná. Čudný sladký pocit... Ale heš, ty pocit! 

Na parkovisku si Alica zapáli cigaretu. "A ty teraz čo budeš robiť? Ideš domov na Oravu, či do Bratislávy?" spýta sa. "Ja vlastne ani neviem," priznávam. Presne. Čo ja teraz? Idem domov? Napodiv ma to ťahá do Blavy. Nechce sa mi s našimi doma rozprávať o Miňovi. Potrebujem len stráviť skutočnosť a už na neho nemyslieť.

"Pôjdem do Bratisky," odpoviem. Áno. Nechám sa zhltnúť veľkomestom. Stará dobrá Bratiska, kde sa môžem stratiť, moja istota.  "Skočím ešte na vécko," povie Alica. Osamiem. Volám Mime. Nedvíha. Asi spí. Odkedy je tehotná, spí hocikedy cez deň. No nič. Musím si aj tak ísť ešte do loftu po kufor a upratať tam.

Z nemocnice vychádzajú traja návštevníci. Vchádzali tam nanajvýš ustarostení, teraz im na tvárach hrá spokojný úsmev. Jeden dokonca víťazný. Diane. Tá nasadne do auta a už jej niet. Keď príde Alica, rozlúčime sa. Vyhovorím sa, že musím čím skôr vrátiť auto majiteľke, preto nejdem rovnakým smerom. Naše cesty sa rozdelia, oni domov, ja smer loft.

Kufor mám zbalený v minúte, vrátim riad do skriniek, knihy do políc, vyzlečiem periny a štartujem do Prešporku. Niekde za Zvolenom mi nabehne rozhlasová hra Alchymista od Coelha. Cesta mi prebehne ani neviem ako. Až zabudnem, že pred Trnavou mám spomaliť na 110 km v hodine. Našťastie Gerda v navigačke to spozoruje a v nemčine mi zaznie ľadové "Achtung, sie fahren zu schnell!" Dupnem na brzdu, Gerda stíchne a ja ďalej počúvam hlas Fátimy a Santiaga, ako zamilovane dišputujú pri studni v oáze púšte.

Ešte si dám cestu bratislavským obchvatom, aby som dopočúvala príbeh až do konca. Potom auto odparkujem pod domom. Kufor nechám stáť pri svojich dverách a vybehnem hore k Mime. Nikto mi neotvára, či klopem, či zvoním. Som plná dojmov a túžim to s ňou prebrať. Do kelu! Čo už... Som aj tak uťahaná z cesty. Teším sa, ako si dám vaňu, otvorím si vínko a kuknem seriál na Netflixe.

Šmátram kľúče v kabelke, otvorím dvere do haly. Uvedomím si, že je zasvietené. Sakriš, asi som zabudla zhasnúť, keď som odchádzala. Vyzujem topánky a zamknem za sebou dvere. Idem do kúpeľne. Otvorím dvere, vyvalí sa na mňa para a spoza závesu sa vykloní čiasi namydlená hlava.

"Achoj, ja som Juryj," povie s úsmevom. "Gagarin?!" vypadne zo mňa... Obaja sa hlasno rozosmejeme. Vtom si uvedomím, že to bude asi môj nový spolubývajúci... 

 

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/542762/prekvapenie-za-zavesom.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Jankovská usvedčuje Fica, že vedel o Kočnerovi (stĺpček šéfredaktorky)

Pred Jankovskou navštívil Fica Bödör.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Za Kollára sa musia hanbiť všetci

Boris Kollár sa nikdy nemal stať predsedom parlamentu.


Už ste čítali?