reklama

Miňo, Jožko Pletko a návštevné hodiny

22.kapitola

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Esemeska, čo mi nabehla, je od sesterky Alice. "Miňo mal nehodu! Previezli ho vrtuľníkom do Bystrice. Volaj mi, ak máš čas!" píše.

Volám jej obratom. "Panebože, Aji, čo sa stalo?!" pýtam sa zhrozene. "Miňo išiel na bicykli, ale tirákár ho odignoroval a nespomalil, no a Miňa odhodilo do chrapaždia. Našťastie tie kríky stlmili pád. A prilba mu vraj tiež zachránila život. Je stabilizovaný, no asi stratil pamäť." To je tak, keď nákladiaky obchádzajú platené diaľnice a letia si to cez úzke cesty medzi dedinami! Bodaj by ich porantalo!!!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predstavím si živo tú nehodu a je mi z toho úzko. "Takže je mimo ohrozenia života? V ktorej je nemocke?!" pýtam sa rýchlo. Všetko mi vysype. Detaily vie od svojho tatka, lebo je Miňovi krstným. Keď zložím, idem ku skrinke s liekmi a hodím do seba tabletku horčíka. Nech sa ukľudním. V kuchyni ju zapijem a bezvládne sadnem na stoličku. Hlavná vec, že Miňo žije a je v rukách odborníkov... Vzopnem ruky k modlitbe: "Bože môj, pomôž mu prosím Ťa!"

Musím ho vidieť a presvedčiť sa, že je v poriadku. Ale je večer, aj keby som cestovala hneď, nepustia ma k nemu. Pôjdem ráno. Vlak priamo do Bystrice nejazdí, autobusy majú pomenené grafikony. Ako sa tam dostať? Vytočím číslo. "Mim, požičala by si mi auto? Zajtra ráno musím do Bystrice..." a všetko jej vyrozprávam. "Jasné, bez problémov. A zvládneš cestu? Ivo ťa tam hodí, ak chceš!" dodá starostlivo. "Zvládnem, netráp sa. Ale ďakujem, si moje zlatko!"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naťukám šéfovi esemesku, že z rodinných dôvodov potrebujem dovolenku. Na zajtra a asi aj na pondelok. Šéf mi krátko odpíše: "OK." Takže toto je vybavené. 

Idem do izby a začnem hádzať veci do kufra. Čo mi vlastne treba? Gaťky, rifle, tričko, uterák, nabíjačku na telefón, rúško, dáke topánky a zubnú kefku... Ozve sa zvonček pri dverách. Ivo mi doniesol kľúče a doklady od auta. "Simec, a nechceš teraz skúšobnú jazdu? Fakt to odšoféruješ?" pýta sa ma. "Áno, neboj sa," odpoviem. Mima mu isto referovala. "Mám známych v špitáli v Bystrici, ak by si potrebovala, daj vedieť," ponúkne. "Ďakujem, si strašne zlatý." "Neďakuj! Je to benzín, máš natankované, keby čokoľvek.... Šťastlivo na ceste, aj celkovo!" zavinšuje. Poďakujem a rozlúčime sa. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vo firme máme podobné auto, takže sa nebojím šoférovania. Zjem nasilu banán. V strese vždy zabúdam jesť... Potom ešte poriadim byt. Zajtra príde frau Kramer s obzeračmi, tak nech je to tu "ako klícka". Vyčerpaná padnem do postele. Musím myseľ ukľudniť čítaním. Niečím mierumilovným, detským. Čo ma zaručene uspí. Jožko Pletko od Kristy Bendovej. Básnička o lízanke. Tú milujem! Začnem čítať a prežívam ten príbeh spolu s hrdinom. Stane sa zázrak a zaspím.

Sníva sa mi, že Jožko Pletko šoféruje. Ja sedím vedľa neho. On mi rozpráva o svojom knižnom svete, kde život ide vlastným tempom. Hodiny tam buď neexistujú alebo idú pospiatočky. A ilustrácie v noci ožívajú a premiestňujú sa v knižke. Niekedy ostanú na inej stránke, len tak zo žartu. A pozorujú, či si to deti pri čítaní všimnú. "A vieš čo je naj? Láska Bendová," ako autorku volá Jožko, "je v našom svete tiež. Spoločne žonglujeme a ohýbame slovká. Usporadúvame slovompiády: olympiády v slovných hračkách a rýmovačkách. Tak napríklad..." Nechcem, aby táto uletená jazda skončila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno sa zobudím čulá. Prázdny žalúdok zalejem kávou. Fľašu s vodou a piškóty dám do kabelky. Schmatnem kufor, rúško, kľúče. Byt je v poriadku, môžu prísť obzerači. Keď sa vrátim, bude tu možno nová spolubývajúca (alebo nejaký fešný spolubývajúci - dobroprajne by dodala Mima)...

Auto je malé, ale šikovné. Mima ma v ňom už viezla. Naštartujem. Z autorádia sa spustí Rock me Amadeus od Falca. Mimin špeci mix pesničiek na usb kľúči. Má tam osemdesiate, deväťdesiate roky, samé hitovice. Frčím si to na diaľnicu smer Žilina, nesmiem zabudnúť odbočiť na Nitru. To hovorí hlas Hildegardy z navigačky. Tak ju pomenovala Mima, lebo Hilda hlási v nemčine.

Je dosť áut a tirákov. Spomeniem si na Miňa. Otvorím okno na ľavej strane a zakričím z plných pľúc: "Pozor na cyklistov, vy chrapúni!!" Ešte pár krát si tak uľavím a už som pred Novou Baňou. Je super, že sú suché cesty. Idem predpisovo. V Bystrici odbočím do centra a navigačka mi ukáže kde zaparkovať. Ešte stále netuším, či ma k Miňovi vôbec pustia.

V aute si založím rúško na tvár. Zhrabnem kabelku. Zamknem auto a idem nájsť recepciu. "Dobrý deň," poviem postaršiemu ujkovi za plexisklom. "Idem za pacientom..." spustím. Ujko na mňa pozrie spoza umastených okuliarov. "Ojój, dušinka. Nie sú návštevné hodiny. Neslobodno vás pustiť dnuká," povie. Aby tomu dodal váhu, ukazovákom predo mnou zamáva sprava doľava, ako stierač na autobuse. Cesta zarúbaná.

"Ale ja som sem prišla až z Bratislavy! Môj snúbenec!" zaklamem a rozplačem sa. Plač je úprimný. Ujko vyjde z kukane naprávajúc si rúško: "Dušinka, no veď no! Je tu tá koroňa, máme sprísnené... Ale keď ste takú cestu merali, hen je hlavná sestra, jej sa spýtajte." Na chodbe sa objaví korpulentná postava. "Dobrý deň," poviem usmokleným hlasom. Hlavná sestra dôležito naježí husté obočie. "Prišla z Bratislávy, za snúbencom, pomôžete, pani vrchná?" spýta sa jej za mňa vrátnik.

"A to si ako predstavujete?! Veď nie sú návštevné hodiny!" povie dôležito. "Treba dodržiavať predpisy! Príďte o dve hodiny!" a otočí sa na zdravotnej obuvi tak prudko, až zapíska linoleum. Cítim bezradnosť, ale nezmôžem tu nič. "Ujo, a kde tu môžem počkať? Nepoznám dobre Bystricu..." "Poďte dušinka, týmto smerom je fajná vývarovňa. Aj sa najete, aj kávu majú," povie banskobystrickovým spevavým dialektom. Poďakujem sa mu a vyjdem von. 

Volám Mime. "Nepustia ma tam, že nie sú návštevné hodiny, na porážku!" "Kľud, kľud moja, hlavne, že si šťastlivo došla. Tie dve hoďky už počkáš. Hlavne dačo zjedz. Je tam dobrá pizzerka..." dostanem od nej tip a vyberiem sa pešo. Autom by som blúdila. Keď sa vrátim s plným bruchom pizze, o pár minút začnú návštevné hodiny. 

Keď nastane hodina Há, vojdem do foajeru nemocnice. Dezinfikujem ruky. Mašírujem rovno na oddelenie neurológie. Je tam špeciálna brána. Dezinfikuje ma od hlavy po päty. "Idem za pánom Kráľom," znie ako z rozprávky, no mne je z toho úzko. "Aha, Milan Kráľ..." povie zamyslene. "Ste rodinný príslušník? Nikoho cudzieho k nemu nesmiem pustiť..." pozrie na mňa. "Ja som predsa...."chcem povedať jeho snúbenica, no ona ma preruší. "Nie ste vy Simona?" spýta sa. Prekvapene prikývnem. "Opakoval vaše meno, keď ho priviezli," prezradí. "Tu si dajte návleky," ukáže. Stačí len vnoriť nohu do krabice, mechanizmus obalí topánku igelitom.

Vedie ma po dlhej chodbe. Miesto pizze mám v bruchu kamene. "Bude v poriadku, nebojte sa. Len musí zostať v kľude," povie. V prítmí je posteľ obohnaná prístrojmi. Na plochom vankúši vidím tú známu tvár so zašitou ranou na sánke. Oči má privreté. Na odhalených rukách má plno odrenín. Sestrička skontroluje infúziu a potichu odíde. "Budeš v poriadku," poviem pošepky. Dotknem sa jeho ruky. Počujem, ako sa nadýchne. Rozožmúri oči. "Láska," povie slabým hlasom a zase ich zatvorí. 

Totálne ma to dojme. Nie, nesmiem ho rozrušiť. Nesmiem plakať. Zhlboka sa za rúškom nadýchnem. Ešte som ho nikdy nevidela bezbranného. Vždy plný energie, najviac tak natrhnutý sval ako zranenie z pretekov. "Budem tu s tebou. Zvládneme to."

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/540923/rano-v-cudzom-byte.html

Natália Rostowa

Natália Rostowa

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  0x

tu publikujem v kapitolách svoju prvotinu - svieži román, ktorý začína poviedkou Rozumbrada. Želám pohodové čítanie Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu