Miňo, Jožko Pletko a návštevné hodiny

Autor: Natália Rostowa | 7.7.2020 o 9:07 | (upravené 22.7.2020 o 10:21) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  41x

22.kapitola

Esemeska, čo mi nabehla, je od sesterky Alice. "Miňo mal nehodu! Previezli ho vrtuľníkom do Bystrice. Volaj mi, ak máš čas!" píše.

Volám jej obratom. "Panebože, Aji, čo sa stalo?!" pýtam sa zhrozene. "Miňo išiel na bicykli, ale tirákár  ho odignoroval a nespomalil, no a Miňa odhodilo do chrapaždia. Našťastie tie kríky stlmili pád. A prilba mu vraj tiež zachránila život. Je stabilizovaný, no asi stratil pamäť." To je tak, keď nákladiaky obchádzajú platené diaľnice a letia si to cez úzke cesty medzi dedinami! Bodaj by ich porantalo!!!

Predstavím si živo tú nehodu! "A v ktorej je nemocke?!" pýtam sa rýchlo. Všetko mi vysype. Detaily vie od svojho tatka, ktorý je Miňovi krstným otcom. Keď zložím, idem ku skrinke s liekmi a hodím do seba tabletku Magne. Nech sa ukľudním. V kuchyni ju zapijem pohárom vody.  Sadnem bezvládne na stoličku. Hlavná vec, že Miňo žije a je v rukách odborníkov... Vzopnem ruky k modlitbe: "Bože môj, pomôž mu prosím Ťa!"

Musím ho vidieť a presvedčiť sa, že je v poriadku. Ale je večer, aj keby som tam cestovala hneď, nepustia ma k nemu. Vyštartujem ráno. Vlak priamo do Bystrice nejazdí, autobusy majú pomenené grafikony. Ako sa tam dostať? Vytočím číslo. "Mim, požičala by si mi auto? Zajtra ráno musím do Bystrice..." a všetko jej vyrozprávam. "Jasné, bez problémov. A zvládneš cestu? Ivo ťa tam hodí, ak chceš!" dodá starostlivo. "Zvládnem, netráp sa. Ale ďakujem, si moje zlatko!"

Naťukám šéfovi esemesku, že z rodinných dôvodov potrebujem dovolenku. Na zajtra a asi aj na pondelok. Šéf mi krátko odpíše: "OK." Takže toto je vybavené. 

Idem do izby a začnem hádzať veci do kufra. Čo mi vlastne treba? Gaťky, rifle, tričko, uterák, nabíjačku na telefón, rúško, dáke topánky a zubnú kefku... Ozve sa zvonček pri dverách. Ivo mi doniesol kľúče a doklady od auta. "Simec, a nechceš teraz skúšobnú jazdu? Fakt to odšoféruješ?" pýta sa ma. "Áno, neboj sa," odpoviem. Mima mu isto referovala. "Mám známych v špitáli v Bystrici, ak by si potrebovala..." ponúkne. "Ďakujem, si strašne zlatý." "Neďakuj! Je to benzín, máš natankované, keby čokoľvek.... Šťastlivo na ceste, aj celkovo!" zavinšuje. Poďakujem a rozlúčime sa. 

Vo firme máme podobné auto, takže sa nebojím šoférovania. Zjem nasilu banán. V strese vždy zabúdam jesť... Potom ešte poriadim byt. Zajtra príde frau Kramer s obzeračmi, tak nech je to tu "ako klícka". Vyčerpaná padnem do postele. Musím myseľ ukľudniť čítaním. Niečím mierumilovným, detským. Čo ma zaručene uspí. Jožko Pletko od Kristy Bendovej. Básnička o lízanke. Tú milujem! Začnem čítať a prežívam ten príbeh spolu s hrdinom. Stane sa zázrak a zaspím.

Sníva sa mi, že Jožko Pletko šoféruje. Ja sedím vedľa neho a dišputujeme. On mi rozpráva o svojom knižnom svete, kde život ide vlastným tempom. Hodiny tam buď neexistujú alebo idú pospiatočky. A ilustrácie v noci ožívajú a premiestňujú sa v knižke. Niekedy ostanú na inej stránke, len tak zo žartu. A pozorujú, či si to deti pri čítaní všimnú. "A vieš čo je naj? Láska Bendová," ako autorku volá Jožko, "je v našom svete tiež. Spolu žonglujeme a ohýbame slovká, hráme sa s nimi. Usporadúvame slovompiády. Olympiády v slovných hračkách a rýmovačkách. Úžasnosť! Ukážem ti ako Simka! Aha..." Skrátka, cesta sa nám míňa ani neviem ako.

Ráno sa zobudím čulá. Prázdny žalúdok zalejem kávou. Piškóty a fľašu s vodou hodím do kabelky. Schmatnem kufor, rúško, kľúče. Byt je v poriadku, môžu prísť obzerači s pani Kramer. Možno, keď sa vrátim, bude tu už nová spolubývajúca (alebo nejaký fešný spolubývajúci -  dobroprajne by poznamenala Mima:)...

Auto je malé, ale šikovné. Mima ma v ňom už viezla. Naštartujem. Z autorádia sa spustí Rock me Amadeus od Falca. Mimin špeci mix pesničiek na usb kľúči. Má tam osemdesiate, deväťdesiate roky, samé hitovice. Frčím si to na diaľnicu smer Žilina, nesmiem zabudnúť odbočiť na Nitru. To hovorí hlas Hildegardy z navigačky. Tak ju pomenovala Mima.

Je dosť áut a tirákov. Spomeniem si na Miňa. Otvorím okienko na ľavej strane a zakričím z plných pľúc: "Dávajte pozor na cyklistov, vy chrapúni!!" Ešte pár krát si tak uľavím a už som pred Novou Baňou. Je super, že sú suché cesty. Idem predpisovo. V Bystrici odbočím do centra a navigačka mi ukáže kde zaparkovať. Ešte stále netuším, či ma k Miňovi pustia.

V aute si založím rúško na tvár. Zhrabnem kabelku. Zamknem auto a idem nájsť recepciu. "Dobrý deň," poviem postaršiemu ujkovi za plexisklom. "Idem za pacientom..." spustím. Ujko na mňa pozrie spoza umastených okuliarov. "Joj, dušinka. Nie sú návštevné hodiny. Neslobodno vás pustiť dnuká" povie. Aby tomu dodal váhu, ukazovákom predo mnou zamáva sprava doľava, ako stierač na autobuse. 

"Ale ja som sem prišla až z Bratislavy! Môj snúbenec!" zaklamem a rozplačem sa. Plač je úprimný. Fakt sa vo mne nahromadil celý ten des o Miňa. Ujko vyjde z kukane a zúčastnene povie: "Dušinka, no veď no! Je tu tá koroňa, tak máme sprísnené... Ale keď ste takú cestu merali, hen je hlavná sestra, jej sa spýtajte." Na chodbe pred nami sa objaví korpulentná postava. "Dobrý deň" poviem usmokleným hlasom. Hlavná sestra k nám dôležito dokráča. "Prišla z Bratislávy, za snúbencom, pomôžete, pani vrchná?" spýta sa jej za mňa vrátnik.

"A to si ako predstavujete?! Veď nie sú návštevné hodiny!" povie dôležito. "Príďte o dve hodiny!" a otočí sa na opätku. Vojde do mňa zlosť, ale nezmôžem tu nič. "Ujo, a kde tu môžem počkať? Nepoznám Bystricu... " "Poďte dušinka, tu neďaleko je fajná vývarovňa. Aj sa najete aj kávu majú," povie banskobystrickovým spevavým dialektom.

Poďakujem mu a vyjdem k autu. Volám Mime. "Nepustia ma tam, že nie sú návštevné hodiny, na porážku!" "Kľud, kľud moja, hlavne, že si šťastlivo došla. Tie dve hoďky už počkáš. Hlavne dačo zjedz. Je tam dobrá pizzerka..." dostanem od nej tip a vyberiem sa pešo. Autom by som blúdila. Keď sa vrátim s plným bruchom pizze, o pár minút začnú návštevné hodiny. 

Keď nastane hodina Há, vojdem do foajeru nemocnice. Dezinfikujem ruky. Mašírujem rovno k recepčnej. Tá ma naviguje na oddelenie neurológie. Je tam dezinfekčná brána. Dezinfikuje ma od hlavy po päty. Sestrička sa pýta, za kým idem. "Za Miňom. Teda, volá sa Milan Kráľ" poviem nedočkavo. "Aha, pán Kráľ..." povie zamyslene. "Ste rodinný príslušník? Nikoho cudzieho k nemu nemôžem pustiť..." dozviem sa. "Som... snúbenica," zaklamem. "Vy ste tá Simona?" spýta sa. Prekvapene prikývnem. "Stále volal vaše meno, keď ho priviezli," prezradí. "Tu si dajte návleky," ukáže. Stačí len vnoriť nohu do krabice, mechanizmus obalí topánku.

Vedie ma po dlhej chodbe. Miesto pizze mám v bruchu kamene.  "Bude v poriadku, nebojte sa. Ale musí zostať v kľude," a zabočíme vpravo. V izbe je prítmie a jediná posteľ v miestnosti je obohnaná prístrojmi. Na plochom vankúši vidím tú známu tvár so zašitou ranou na brade. Oči má privreté.  Na rukách vidím odreniny. Sestrička skontroluje infúziu a potichu odíde. "Budeš v poriadku" poviem pošepky. Dotknem sa jeho ruky. Počujem, ako sa nadýchne. Rozožmúri oči. "Láska," povie slabým hlasom a zase ich zatvorí. 

Totálne ma to dojme. Nie, nesmiem ho rozrušiť. Nesmiem plakať. Zhlboka sa za rúškom nadýchnem. Ešte som ho nikdy nevidela takto, bezbranného, v nemocnici. Vždy plný energie, najviac tak natrhnutý sval, alebo zranenie z pretekov. "Budeš v poriadku, už som tu. Zvládneme to."

 

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/540923/rano-v-cudzom-byte.html

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Masívny výbuch v Bejrúte zranil tisíce ľudí, hlásia najmenej 27 obetí

Explóziu zrejme spôsobili obrovské množstvá dusičnanu amónneho skladované v prístave.


Už ste čítali?