Sny a iné znamenia

Autor: Natália Rostowa | 1.7.2020 o 15:56 | (upravené 17.7.2020 o 8:52) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  47x

21.kapitola

Sníva sa mi divný sen. S Peťom stojíme na námestí pri fontáne. Povie: „Skoč do tej vody!“ A ja bez rozmyslu skáčem. Plytká fontána je zrazu bezodná. Ponorím sa do nej ako do oceánu. Cítim ľadovú ťažobu vody. „Je mi zima, pomôž mi von,“ kričím na Peťa. Toho však zrazu niet. Z posledných síl zavolám: „Láska, zachráň ma!“  a potom sa všetko ponorí do tmy. Bezmocne klesám pod hladinu. Strašne zlý pocit.

Náhle sa akoby zažne svetlo. Do hĺbky sa ku mne načiahnu dve mocné ruky. Zdvihnú ma z vody akoby som bola pierko. Z plných pľúc sa konečne nadýchnem vzduchu. Už je mi dobre. Objímem záchrancu okolo krku. Hlavu si položím na jeho bijúce srdce. Cítim, že je to dobré srdce. Potom sa pozriem na jeho tvár. Vôbec sa nečudujem, že je to Gabo...

Zobudím sa celá spotená. Čo mi ten sen chcel povedať? Doktor Freud by mohol zo mňa čerpať, materiál na tisíc štúdií. No nič. Povystieram sa na posteli. Vstávať a cvičiť.

Zapnem MusicTV, nech mi pesnička spraví ráno. ´Tell it to my heart´ spieva Taylor Dayne. Tak tomu ver! Pri tanci spravím strečing a pozdravím slnko. Vypnem telku a idem na ranné rituály. V kúpeľni si dám sprchu a umyjem vlasy. Vyfénujem účes do frizúry. Na mihalnice si dám maskaru. V časáku písali, že čipkované spodné prádlo vie dodať majiteľke energiu. Tak sem s ním! Do zrkadla sa už radšej nepozriem, nech nevidím tú celulitídu... A veď čo. Celula, si mojou súčasťou, mám ťa rada.

Kuknem predsa len do zrkadla. Prádlo mi dodalo šmrnc! Kráčam ladne ku skrini ako po móle. Som hybrid modelky Viktoriasikrit a ambasádorky normálnych ženských tvarov Daav. Zo skrine vytiahnem žlté šaty a tmavomodrý opasok. Zakryjú moje červené prádlo. Je zo mňa moderná snehulienka.

V kuchyni zapnem komp. Zatiaľ, čo mi nabiehajú maily, dám zomlieť zrnká kávy. Schytím krhlu a zalievam kvety na parapete. Medzi kochlíkmi objavím krabičku Peťových cigariet. To je znamenie! Znamenie, že mu mám napísať. Och, áno, chýba mi...  Otočím zamilovane krabičku v prstoch. Zrak mi padne na papierik zastrčený za fóliou balenia. Je tam naškriabané: Klaudia, číslo telefónu a srdiečko... Vojde do mňa zlosť: To si robíš srandu! Nahnevane šmarím krabičku do smetí. Tam patria: Peťo, Klaudia a povrchnosť! Tak toto by sme mali. Definitívne uzavreté. Peťo u mňa skončil! 

Ani jednu slzu, ako som sľúbila Mime. Vlastne smútok necítim. Skôr veľké sklamanie. Rozčarovanie. Oficiálny koniec jedného flirtu.

V mailoch mám správu od frau Kramer. Chce prísť v piatok ukázať  Tininu izbu dvom záujemcom. Pýta sa, či budem v byte.  Stručne jej odpíšem, aké mám plány.

Práce mám veľa. Výborná distrakcia pre moju myseľ. Dnes máme telekonfku. Tradične sa dostávam na rad o jedenástej. Keď dohovorím o svojich projektoch, šéf významne pozrie na hodinky: "Ďakujem Simona. No dnes som čakal aj koncert!" Aha, veď áno, zvykli sme si všetci. Od Gaba dnes nepočuť nič. Čudné. Len pokrčím plecami.  "Tak teda úspešný deň všetkým," zahlási šéf a vypíname sa z apky. 

Čo je s Gabom? Možno niekam odcestoval. Už sa môže, štáty otvorili hranice. Ešte sú nejaké limity, ale opatrenia sú už voľnejšie. Alebo mu skončil home-office. Veľa firiem už pomaly ruší karanténu. Bude sa to týkať aj nás, ale asi až o mesiac, podľa vývoja situácie, tak povedal šéf. 

Deň mi preletí. Až podvečer si uvedomím, že som zabudla jesť. Pozriem na hodinky. Pekárnička o desať minút zatvára. Rýchlo schmatnem kľúče, rúško a obujem balerínky. Zbehnem schody v rekordnom čase. Vyletím z brány a dobehnem ku dverám pekárne. Ešte majú otvorené. Keď vstúpim, dvere zacengajú. Majiteľka ma privíta. "Máte ešte banánový chlebík?" vyhŕknem, zakladajúc si rúško na tvár. "Posledný!" povie víťazne. Obe sa  pod rúškami usmejeme. Vtom si uvedomím, že peňaženka ostala doma. "Júj, tak som sem letela, že nemám čím zaplatiť!" poviem sklamane. "Ale veď sa poznáme, donesiete zajtra!"

To je presne ako na Orave, ľudia si cenia vzťahy. A tuto to platí dvakrát, spokojný zákazník sa vždy vráti. "Vy ste taká skvelá! Ďakujem prekrásne!" poviem dojato a beriem chlebík. Dvere za mnou cinknú a majiteľka zamkne. Odkryjem rúško, odhalím papier na chlebíku a lačne sa do neho zahryznem. Pripomenie mi to detstvo, keď ma mamka poslala do obchodu po chlieb. Kým som prišla domov, kus som odjedla. Mamka vždy zalomila rukami, že veď je to dar boží. Že chlebík sa najprv musí prežehnať a až potom jesť. Tak som chlebík vždy najprv prežehnala. Aj dnes,  tak napochytre. 

Vybehnem schody a doma si umyjem ruky po lakte. Odkusnutý chlebíček nakrájam, pripravím si šalát zo zeleniny, klíčkov a byliniek. Zmiešam lahodnú zálievku s limetkou a oliváčom. Uvelebím sa s chutnou baštou na balkóne. Pozerám na oblohu, mám vyložené nohyVo vzduchu visí dážď, vrabce lietajú "prokletě" nízko. Košatá levanduľa nádherne rozvoniava.  A veď mne je sveta žiť.

V tom mi cinkne správa na mobile. Len dúfam, že nie je od Peťa...

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/540097/mino-jozko-pletko-a-navstevne-hodiny.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sudca Hrubala o odložení rozsudku: Bežné je radiť sa hodiny

Rozsudok vo veci vraždy Kuciaka sa odkladá.

Stĺpček Petra Schutza

Kočnerov príbeh sa neskončí ani o mesiac

Akokoľvek senát rozhodne, posledné slovo padne na Najvyššom súde.


Už ste čítali?