Kľúče

Autor: Natália Rostowa | 3.6.2020 o 20:12 | (upravené 5.10.2020 o 18:57) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

17.Kapitola

Do telefonátu s Mimou mi vojde Peťo do kuchyne. "Prečo si ma nezobudila, veď zmeškám do práce!" povie rozospato.

Sedím mu chrbtom a tak nevidí, že smoklím. Podíde ku mne a dlaňami sa mi dotkne šije a ruky pomaly spúšťa dole na prsia... „Musím končiť, Mitzi. Bussal.“ Zložím. Utriem si oči opakom ruky. Vstanem, potrebujem sa vysmrkať. Peťo ma objíme. „Stalo sa niečo?“ spýta sa. „Hádam nikto neumrel...“ uchechtne sa. Vytrhnem sa mu z objatia. „To by si sa čudoval!“ a rozrevem sa, úplný hysák. Chce ma utíšiť, no utečiem mu do kúpeľne a zamknem sa. „Blbec!“ zamrmlem pomedzi vzlyky.

„Kráska, si v poriadku?“ počujem hlas za dverami. „Prepáč, ja vôbec nechápem. Stalo sa ti niečo?“ spýta sa. Najradšej by som mu zakričala: „Choď preč!“ No on vlastne nemá kam, keďže sa včera kvôli mne vymkol z bytu. Ach, život, ty ma skúšaš, koľko vydržím... A veď držíím!

Umyjem si tvár, našťastie šminky mám tu. Obnovím výraz tváre a hneď je to lepšie, aj keď s červenými očami. Odomykám. Peťo sedí na zemi pri dverách opretý o stenu. „Povieš mi, prosím ťa, čo sa stalo?“ Kuká na mňa tými svojimi čokoládovými očami. Keď sa dvíha zo zeme, nespúšťa zo mňa spýtavý pohľad. „Vieš, keď Alma, ona bola fakt skvelá a teraz...“ rozplačem sa a hodím sa Peťovi okolo krku. Je ticho, len ma hladí po chrbte. „Poondiata karanténa. Ani na pohreb ma nepustia...“ fňukám ďalej. No zároveň cítim, že mega príval emócií poľavuje.

Je dobre mať koho objať, keď je človek smutný. Balzam. Pozrieme jeden na druhého, naše pery splynú v bozku. A potom už sme zas len my dvaja a nič iné neexistuje. Až telefón mi pripomenie, že to nie je celkom pravda. Nekonečné zvonenie. Dokelu, čo keď je to šéf. Vyslobodím sa z objatia a bežím do kuchyne.

Je to kolegyňa. „Simona, prečo nie si pripojená? Deje sa niečo?“ spýta sa vecne. Nechce sa mi vysvetľovať. „Mala som problém... s internetom,“ zaklamem. „OK, poviem ostatným. Ahoj.“ Neznášam klamanie. Ale dnes by som vážne rada mala deň off. Je vôbec možné si počas krízy čerpať dovolenku? Netuším. Píšem šéfovi esemesku v zmysle, že nemám internet. „OK“ odpíše mi. Iveta mu už isto dala vedieť. Takže toto je vyriešené.

Napustím si vodu do pohára a celý ho vypijem. Najradšej by som pritúlila späť k Peťovi Ale treba ísť nakúpiť, lebo sme vyjedli všetky moje zásoby a už nemám ani mlieko do kávy... Načmáram zoznam. A vlastne Peťo dnes pracuje, či ako? A nové kľúče? A opraviť mobil? To všetko treba vybaviť. “Láska?“ nežne sa k nemu nahnem na posteľ. Načiahne sa za mnou... No veď vlastne, ten nákup až tak neponáhľa...

Zvoní zvonček pri dverách. Vyslobodím sa z objatia, hodím na seba nohavičky a šaty z rána. Cez kukátko vidím poštárku. Teda asi, lebo keby nemala uniformu, tak za mega rúškom ju nespoznám. „Dobrý deň,“ pozdravíme sa. „Mám tu air mail pre suseda pod vami. Nezmestí sa  to do schránky. “ A  čo ja s tým? „Mohli by ste mu to odovzdať? Viete, každý deň sa na to pýta a ja idem na OČR...“ „Samozrejme, dajte sem, kde to mám podpísať?“ poviem ochotne. „To netreba. Len mu to dajte.“ Podá mi tučnú obálku.

Rozlúčime sa, zatváram dvere a hľadím na obálku. Odosielateľ Francúzsky inštitút, Edinburg. Jasnééé, veď Gabo je ten polyglot! Videla som ho na TEDe. Mal prednášku o jazykovom mentorstve. Ovláda 15 jazykov. A chce usporiadať Polyglot Gathering Event v Bratiske... „Kto to bol?“ volá na mňa Peťo. „Len poštárka.“ Hodím obálku ku kľúčom v chodbe a umyjem si ruky. „Láska, čo máš v pláne s tými zabuchnutými dverami na byte? Vygooglim zámočníka?" pýtam sa.

„Nie, netreba, skočím za Nelou... Má ešte moje kľúče,“ povie, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Do mňa vojde sto čertov: to sa mi snáď iba sníva! „Ja musím skočiť do potravín, môžeme ísť spolu z bytu,“ navrhnem, zapínajúc si pod šatami podprdu. Peťo sa navlečie do vecí, vyjdeme z bytu. Keď vychádzame z brány, Peťo ma chytí za ruku. To ma poteší. No aj tak ma štve, že ideme za tou kravou.

Ideme prázdnou ulicou. Pracujúci ľud je na homeoffice, v potravinách nakupujú dôchodcovia.  Teraz je ich vymedzený čas. Mládeži vstup zakázaný!  "Je to ešte ďaleko?“ pýtam sa, keď míňame manderlák. "Nie, tu na rohu." Zazvoní pri bráne a po chvíli sa ozve hlas: „Štvrté,“ povie mužský hlas. Cha! Poteší ma to. Tak kravenka si už našla náhradu. Netrvalo dlho. Juj ale som zlá. „Počkám ťa tu dole,“ navrhnem. Ruky sa nám rozpletú, Peťo vojde do brány.

O dve minúty je dolu. Víťazne mi zaštrngá kľúčmi pred nosom. „Vybavené,“ povie spokojne. „Hurá,“ poviem a snažím sa, aby to neznelo cynicky. Ideme naspäť ulicou, zavesení do seba. „Tu sa rozdelíme,“ povie. Chcem zvolať: "Už tu?!", ale ovládnem sa. "Zavolám Ti," povie automaticky. Vtom sa obaja rozosmejeme. Jasné, on mi zavolá! Zo svojho rozbitého mobilu, kde má blokované moje číslo!

No hádam to Hoši z laborky u operátora dajú do poriadku.

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/537515/cirkus-zivot.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Žilinská nemocnica varuje pred režimom vojnovej medicíny

Bojnická nemocnica už nevie vyčleniť ďalšie lôžka pre pacientov s Covidom

Dobré ráno

Dobré ráno: V Poľsku sú ľudia už týždeň v uliciach, zúri tam kultúrna vojna

Do protestov sa zapájajú desaťtisíce ľudí.

Fico žije v atmosfére strachu, jeho ľudia končia v putách

Šéf Smeru sa zastal viacerých zadržaných.


Už ste čítali?