Projekt Mucko má finalistu

Autor: Natália Rostowa | 22.5.2020 o 20:35 | (upravené 6.6.2020 o 15:23) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  32x

15. Kapitola

Keď vychádzame z Peťovej brány, začína opäť liať ako z krhly. Je nám to smiešne, ako pubertiakom.  Hromovládca nám vždy dá vedieť, že má veľa energie. Chvíľami sa schovávame pod brány, nevieme sa jeden druhého nabažiť. Keď vojdeme konečne do mojej brány, sme premoknutí do nitky. Na mňa sa lepia šaty, rúško som po ceste stratila...

Cestou po schodoch sa smejeme a keď ideme okolo Gabových dverí, tie sa naraz odchýlia. Vyjde z nich v pršipláštiku asi 5-ročný chlapček. "Ahoj!" pozdraví odvážne. Gabo otvára dvere dokorán a nesie čosi v rukách. "Miško, užaj obuť!" povie otcovsky. V tom nás uvidí a čižmičky mu takmer vypadnú z rúk. "Ahoj" odpoviem v povznesenej nálade. Gabo pobavene pozrie na moje dažďom nalepené šaty, no jeho výraz sa v momente zmení, keď zazrie Peťa. "Zdravím" povie odmerane." "Čau" povie Peťo  krátko, ako dávnemu známemu a ťahá ma preč.

Celý tento výjav s Gabom mi nedáva zmysel. Záhada. No teraz je dôležité dostať sa domov a usušiť. Otváram byt, odkopávame topánky a navzájom sa zbavujeme šiat... Toto je úžasný pocit. Tá nedočkavosť, lačnosť v každom bozku a dotyku. Kusy oblečenia značia cestu z chodby do izby. Spadneme na postel a je to ešte vášnivejšie milovanie, ako naposledy.

Ohlási sa vlčí hlad, že sa aj keď nerada vyslobodím z objatia a skenujem obsah chladničky a špajze. Na návštevu som nebola pripravená. Zajtra som si chcela dokúpiť potraviny a drogériu. Obchody sú v nedele zatvorené. Ďalšie z opatrení. Volám teda do blízkej pizzerky. Objednávku vedia doniesť až o hodinu a možno aj neskôr. Majú málo personálu, ale robia čo sa dá. Kričím Peťovi do izby: "Dáme si pizzu o dve hodiny a pukance z mikrovlnky o minútu, môže byť?" Počujem rozospatú odpoveď: "Som strašne hladný, takže hocičo."

Naša prvá spoločná objednávka pizze. Zoznamujeme sa s gastro preferenciami toho druhého. On nemá rád na pizzi ananás, ja zase morské príšery, on tam chce baranie rohy a gorgonzolu, ja milujem buffala mozarellu a špenát... Nakoniec nájdeme favorita pre každého z nás. Bol to dlhý zápas, ale máme víťazov. Objednávka nahlásená. 

Kým sa robia pukance, zvrtnem Peťove oblečenie do práčky. Nech žije vynálezca senzorovej sušičky. Program bielizne ´suchá na uloženie´, ´extra suchá´, ´suchá na žehlenie´, ´reverzný chod bubna´,... Čistá alchýmia! No medzičasom som už macher. Peťo to bude mať suché a nepokrčené. Vďaka, veda a technika.

Pukance nám na pár chvíľ zaplnia žalúdky aj špáry v gauči. "Pozrieme si film?" spýta sa Peťo. "Môžme"  odpoviem, ale radšej by som sa s ním ďalej len túlila a objavovala jeho a on mňa. Zostať celý deň v posteli. Ale veď aj gauč je v pohode, kým sme v objatí. Aj keď ja neznášam pozerať televízor v horizontálnej polohe. A veď čo, za chvíľu je tu pizza...

Peťovi sa veci ešte sušia, pre pizzu idem dole ja. Donáškár je zakuklený, ako z labáku na vývoj protilátky. Ja voním ako pukance, on ako pizza, vymeníme tovar za hotové a ja opatrne preberám schody. Pred Gabovými dverami sú čižmičky aj dáždnik. Už sú doma z výletu. Je to Gabov syn? Hm, a Gabo ako fľochol na Peťa, veľmi divné, akoby sa poznali...

Doma si umyjem ruky až po lakte, ako chirurg. Aby vírus nemal šancu. Rúško zalievam vriacou vodou z kanvice. Už je to rutina. 

Peťo chce jesť pred telkou. Mne by sa žiadalo jesť kultúrnejšie, v kuchyni, za stolom, hľadieť si do očí. Ale asi je tak zvyknutý. Jeme pizzu, pozeráme triller. Ale nebaví ma to, som rada, keď mi zazvoní budík na mobile. Je čas pripojiť sa na skype a volať si z našimi. 

Idem do kuchyne, nachystám notbuk a kým sa načíta apka, idem si čosi slušnejšie obliecť a dať vlasy  aspoň do copu. "Simka" počujem mamku. "Čakúme tu veľkú ľeju, od Holice..." povie. "U nás tiež lialo, ale už prestáva..." debatíme. "A jedz poriadne" zakončí spojenie mamka. Starká nezvyknutá rozprávať do kamery, vidím jej raz ruku, potom kúsok šatky, čo má uviazanú na hlave. Som taká rada, že sa držia v zdraví. Keď zaklapnem komp, spojím ruky k tichej modlitbe. "Uchovaj mi mojich milovaných v zdraví, pane Bože. Ďakujem."

V tom mi zavolá Mima. "Zlatko, ako sa cítiš? Nechceš prísť ku nám? Volala som ti už, ale si mi nezdvihla. Si v poriadku? Ivo spravil výborné lasane. Prídi" srdečne pozýva kamarátka. Som ešte v kuchyni, šepkám: "Mám tu Peťa. Projekt Mucko má víťaza..." "Jéééj. No počkaj, ale veď tam mal  veci po bývalej, a bol celý divný, keď si tam za ním šla. To je nejaký vtip či čo?!" čuduje sa. "Niee, vhodil mi do schránky list! Všetko mi  v ňom vysvetlil... Nemôžem teraz hovoriť..." 

Hľadám list od Peťa. "Pošlem ti ho na čet. Končím. Mám ťa rada, Mim." Zložíme a ja odfotím Peťov list a pošlem Milici. Prečítané. Pošle mi usmievačika a palec hore. "Zajtra volaj, keď budeš sama" napíše. Pošlem jej pusinku. Život je tuším predsa len fajn. Prekvapivo. 

 

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/537039/pani-alma.html

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Dovolenkárom sa sťaží návrat na Slovensko

Do zoznamu menej rizikových krajín pribudne Británia.

Komentár Ondreja Podstupku

Neznesiteľná bolesť digitálneho bytia

Prečo sa štátu nedarí rozdávať peniaze.


Už ste čítali?