Projekt Mucko má finalistu

Autor: Natália Rostowa | 22.5.2020 o 20:35 | (upravené 22.5.2020 o 21:33) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  15x

15. Kapitola

Keď vychádzame z Peťovej brány, začína opäť liať ako z krhly. Je nám to smiešne, ako pubertiakom.  Hromovládca nám vždy dá vedieť, že má veľa energie. Chvíľami sa schovávame pod brány, nevieme sa jeden druhého nabažiť. Keď vojdeme konečne do mojej brány, sme premoknutí do nitky. Na mňa sa lepia šaty, rúško som po ceste stratila...

Cestou po schodoch sa smejeme a keď ideme okolo Gabových dverí, tie sa naraz odchýlia. Vyjde z nich v pršipláštiku asi 5-ročný chlapček. "Ahoj!" pozdraví nás roztomilo. Gabo otvára dvere dokorán a nesie čosi v rukách. "Miško, užaj obuť!" povie otcovsky. V tom nás uvidí a čižmičky mu takmer vypadnú z rúk. "Ahoj" odpoviem v povznesenej nálade. Gabove pobavenie na moje nalepené šaty sa v momente zmení, keď sa jeho pohľad obráti na Peťa. "Zdravím" povie odmerane." "Čau" povie Peťo ako dávnemu známemu a ťahá ma preč.

Celý tento výjav s Gabom mi nedáva zmyse. Záhada. No teraz je dôležité dostať sa domov a usušiť. Otváram byt, odkopávame topánky a navzájom sa zbavujeme šiat...

Asi o päť hodín, milý čitateľ, dostaneme vlčí hlad, že sa aj keď nerada vyslobodím z objatia a skenujem obsah chladničky a špajze. Na návštevu som nebola pripravená. Zajtra som si chcela dokúpiť potraviny a drogériu. Obchody sú v nedele zatvorené. Ďalšie z opatrení. Volám teda do blízkej pizzerky. Objednávku vedia doniesť až o hodinu a možno aj neskôr. Majú málo personálu, ale robia čo sa dá. Kričím Peťovi do izby: "Dáme si pizzu o dve hodiny a pukance z mikrovlnky o minútu, môže byť?" Počujem rozospatú odpoveď: "Som strašne hladný, takže hocičo."

Naša prvá spoločná objednávka pizze. Dosť to trvalo. Zoznamujeme sa s gastro preferenciami toho druhého. On nemá rád na pizzi ananás, ja zase morské príšery, on tam chce baranie rohy a gorgonzolu, ja milujem buffala mozarellu a špenát... Nakoniec nájdeme favorita pre každého z nás. Bol to zápas, ale víťazný. 

Kým sa robia pukance, zvrtnem Peťove oblečenie do práčky a sušičky. Nech žije vynálezca senzorovej sušičky. Program bielizne ´suchá na uloženie´, ´extra suchá´, ´suchá na žehlenie´, ´reverzný chod bubna´,... Čistá alchýmia! No medzičasom som už macher. Peťo to bude mať suché a nepokrčené. Vďaka, veda a technika.

Pukance nám na pár chvíľ naplnia žalúdky aj gauč. "Pozrieme si nejaký film?" spýta sa Peťo. "Môžme"  odpoviem, ale nie som nadšená. Predstavovala som si, že budeme len v posteli. Aspoň dnes. Ale veď aj gauč je v pohode, sme v objatí. Aj keď ja neznášam pozerať televízor v horizontálnej polohe. A čo, za chvíľu je tu pizza.

A stane sa. Peťovi sa veci ešte sušia, pre pizzu idem dole ja. Donáškár je zababušený, akoby prišiel z labáku na vývoj protilátky. Ja voním ako pukance, on ako pizza, vymeníme  tovar za hotové a ja opatrne preberám schody. Pred Gabovými dverami sú detské čižmičky aj rozprestrený dáždnik. Už sú doma z výletu. Je to Gabov syn? Hm, je to jedno. 

Doma si umyjem ruky až po lakte, ako chirurg. Aby vírus nemal šancu. Rúško zalievam vriacou vodou z kanvice. Už je to rutina. 

Peťo chce jesť pred telkou. Mne by sa žiadalo jesť viac ´na úrovni´, v kuchyni, za stolom. Ale asi je tak zvyknutý. Jeme pizzu, pozeráme triller, keď mi zazvoní budík na mobile. Je čas pripojiť sa na skype a byť s našimi v kontakte. 

Idem do kuchyne, nachystám notbuk a kým sa načíta apka, idem si čosi slušnejšie obliecť a dať vlasy  aspoň do copu. "Simka" počujem mamku. "U nás bude veľká ľeja" povie. "My sme tu tiež mali..." a debatíme. "A jedz poriadne" zakončí spojenie mamka. Starká nezvyknutá rozprávať do kamery, vidím jej raz ruku, raz kúsok šatky, čo má uviazanú na hlave. Som taká rada, že sa držia v zdraví. Keď zaklapnem komp, vzopnem ruky k tichej modlitbe. "Uchovaj mi mojich milovaných v zdraví, pane Bože. Ďakujem."

V tom mi zavolá Mima. "Zlatko, ako sa cítiš? Nechceš prísť ku nám? Volala som ti už, ale si mi nezdvihla. Si v poriadku? Ivo spravil výborné lasane. Prídi" srdečne pozýva kamarátka. Som ešte v kuchyni, šepkám: "Mám tu Peťa. Projekt Mucko má asi víťaza..." "Jéééj. No počkaj, ale veď tam mal bývalkyne veci, a bol celý divný, keď si tam za ním šla. To je nejaký vtip či čo?!" čuduje sa. "Niee, vhodil mi do schránky list! Všetko mi tam vysvetlil... Nemôžem veľmi hovoriť..." 

Hľadám list od Peťa. "Pošlem ti ho na čet. Končím. Mám ťa rada, Mim." Zložíme a ja odfotím Peťov list a pošlem Milici. Prečítané. Pošle mi usmievačika a palec hore. "Zajtra volaj, keď tam už nebudeš mať cudzie uši" napíše. Pošlem jej pusinku. Život je tuším predsa len fajn. Prekvapivo. 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?