13.kapitola

Autor: Natália Rostowa | 17.5.2020 o 17:35 | (upravené 22.5.2020 o 20:28) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  28x

13.kapitola

Nedeľa. Vonku prší ako z krhly. Ideálny čas zostať v posteli. Ach Peťo, v mojom ideálnom svete si tu pri mne a práve zobúdzaš. Pretrieš si oči a pozrieš na mňa. Usmeješ sa a majetnícky si ma k sebe pritiahneš. „Bré ráno, Kráska“ povieš mi do vlasov, ako vtedy ráno. Dostanem pusu, vrátim ti ju a naše telá sa prepletú. A dážď za oknom je podcast...

Namiesto toho som tu sama. Peťove bozky mi už nepatria, už ich môžem len vytesniť... Utriem si slzu, druhá sa kotúľa na vankúš. A nebudem plakať. Dnes sa budem rozmaznávať. A začnem hneď raňajkami. Spravím si nejaký mls... Babičkinu griessbrei – kašu z krupice. S poriadnou lyžicou masla! Viem recept, no moja nikdy nechutí, ako tá jej prázdninová. Dávala do nej tajnú ingredienciu, svoju lásku.

Kým deti z mesta chodievali prázdninovať na vidiek, ja som to mala opačne. Z oravskej dediny do Bratisky, do bytovky. Šesť hodín vo vlaku s ockom, účes na Bambuľku a kufrík s hračkami. A slzy ako hrachy, že mamka so starkou ostali doma. Prvé dni okukávačky na dvore. Zvykanie na nových kamošov. Pri bytovke bola opustená záhrada, liezli sme tam po stromoch. Naša indiánska osada. Keď som povedala, že ujko má doma koňa, dostala som prezývku Nšoči. Domov na Oravu som sa vrátila s odretými kolenami a hlasným néé. No za pár dní bolo všetko po starom, zasa som mäkčila a naše husi ma prestali naháňať.

S babičkou sme si výborne rozumeli. Požičiavala mi svoje kombinetky. Navliekla som si ich na oblečenie, a bola som princezná. Boli mi dlhé, a to bola vlečka. Mali staroružovú farbu a čipkovaný okraj. Babička mi učesala vlasy a z alobalu vykúzlila korunku. Potom nakrájala jabĺčko a to sme mali hostinu. Z vitríny vybrala porcelánové šáločky a lyžičky. Cinkali sme s nimi v šálkach, miešali sme kávu. A viedli sme debatu, či pôjdeme do záhrad alebo necháme zavolať hudobníkov na tanec. Vedela zahrať od draka, obtlstlého kuchára – to si vždy dala vankúš na brucho, až po zlého radcu. Raz sa zahalila do ťažkého zamatového závesu na okne, aby bola zlý čarodejník. A najradšej som bola, keď hrala tie dobré postavičky, ako kráľovskú mamku, moju pestúnku alebo čarodejnú vílu Pomáhajku. Bola vysoká a chudá, ale krásna. Mala nebíčkové oči, krásne dlhé prsty a aj dnes si viem vybaviť jej  smiech.

Keď zomrela, v to leto prišiel bratislavský dedko k nám na Oravu. Chvíľu mu trvalo zvyknúť si, že ho každý zdraví, hoci sa nepoznajú. Bol to mestský človek. Pamätám si jeho biele košele v skrini, čisté, voňavé, naškrobené. Manžetové gombíky. Široké farebné kravaty. Vždy ráno si tvár napenil barbusom, naostril britvu a ladnými ťahmi šla pena dole. Voňal levanduľou. Elegán. Aj cez týždeň. A s klobúkom na hlave. „Borsalino“, vravieval mi. Ja som vôbec nechápala. Mňa vtedy zaujímal viac Buratino a jeho dobrodružstvá z knižky o zlatom kľúčiku.

Narodil sa za Rakúsko-Uhorska. Volal sa Johann Schoenbaum. Rodina si po vojne musela poslovenčiť priezvisko, zabudnúť na rodnú nemčinu. Odvtedy bol Ján Krásny, národnosť slovenská. Zomrel pár mesiacov po babičke. Na smútok. Mamka mi povedala, že sú v nebi s anjelmi. A že na nás dozerajú.  Ja som cítila, že stále existujú, len ich nevidím. Zvláštnym spôsobom ma to  ukľudnilo. Naučil ma veľa slov v nemčine, typická bola špacírka, fruštyk, mňa volal Bub, babičku Lízl alebo Schatzi, poklad. Dedo by bol isto rád, že dnes viem po nemecky. Škoda, že si už nemôžeme pošprechovať, mala by som toľko otázok...

Gríska je na tanieri, vonia lahodne. Danke Omi, ďakujem a pozriem do oblohy. Kým sa kaša chladí, dám sa do poriadku. Vytiahnem zo skrine červené šaty. „Ó šaty, utkané z jahodovej peny...“ napadne mi pesnička. A čo budem dnes robiť? Zopnem si vlasy a dám zomlieť kávu. Milujem tú vôňu. Keď stroj vypustí ten úžasný kofeínový zázrak, je na chvíľu všetko v poriadku. Ako si sadám ku kuchynskému stolu, začujem Bachov Vzduch. Nádhera. Gabo hrá aj keď prší? Dnes však hudba neznie dlho, hoci dážď ustáva. Možno vlhko nerobí nástroju dobre. Tlieskame. Vzduch vonku vonia po daždi. Ulice sú umyté.

Zapnem komp a otvorím čistý elektronický papier. Ako začať. O čom písať. Natiahnem ruky k šandolieru. Uff. Ja aj keby som chcela písať poviedku, tak ani neviem o čom. O Miňovi, o Peťovi, to by boli len fňukance. Kto by to chcel čítať. Happyendy by mi zasa išli lepšie, keby som dáky zažila. Sakriš... A rozprávku? To je hádam menšia výzva. Alebo kuchársku knihu? Receptíkov mám fúru. Ale nie, knihu nie! A báseň? Rým, to je vec sofistikovaná. Tak vtip? Na to nemám materiál. Tak spíšem aspoň zoznam, čo v pondelok nakúpim. Áno, začnem nenáročne. Uchechtnem sa.

Spomeniem si na poštu. Idem do predsiene, zhrabnem kopu a idem späť do kuchyne. Reklama, dve obálky pre Tinu, ďalšia reklama a list pre mňa. 

Obálka pre mňa je bez známky, bez adresy. Je na nej len: "pre SIMU". Písmo som už videla. Mix hnevu a smútku mnou prebehne ako elektrina. „Čo ešte odo mňa chceš?!“ zrevem do priestoru a vyhŕknu mi slzy. Dor... Mám chuť to roztrhať na tisíc kúskov a vyhodiť do smetí! Ale tak sa nedozviem, čo píše. Zvedavosť je silnejšia ako hrdosť. Nedočkavo otváram obálku. Skenujem obsah... Toto Peťo myslí vážne?!!

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/536258/to-fakt.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?