Milujem sobotu. V trafike si kúpim SME-čko, v pekárni kváskový chlebík. Ňuchám vôňu ako parfumér, keď ho nesiem domov. Natriem si krajec maslom, medom, urobím si kávu a čítam noviny. Prebehnem politiku, komentáre. Chutím si na víkendovej prílohe a magazíne Ženy. Študujem články a raňajkujem. Bájo. Cez kuchynské dvere vidím na slnko cestujúce po oblohe. Miesto županu mám na sebe dlhý sveter. Je ako objatie od mamky. Uštrikovala ho podľa môjho návrhu. V tomto okamihu mi nič nechýba.
Potom volám našim na pevnú linku. „Vtáčatko moje,“ počujem mamku, uisťuje ma, že sú zdraví. „Modlíme sa, nech to prejde. Je to pre všetkých veľká skúška.“ Som rada, že sú na poriadku. „Zavreli kraje, nemôžem dôjsť na Oravu na Veľký štvrtok. Alica k vám príde a naučí vás, ako sa skajpuje.“ A vysvetlím mamke čo a ako. Potom mi dá otca, jemu to celé zopakujem. „A veď Ajka nám povie, neboj sa ty nič,“ povie s kľudom. A dá mi mamku, že mi ešte čosi chce. Vtom sa zvonka ozve zvuk huslí. Gabo.
Dnes je to hudba z Labutieho jazera. Mamka sa pýta na zvuky. „To hrá sused všetkým pre radosť,“ natiahnem ruku k balkónu, nech počuť až na Oravu. „Ach, krásne, ďakujem ti dieťa moje,“ mamka sa dojíma. „Labutie jazero. To si nám vtedy lístky, na výročie. Ach ten Janko, driemal tam. On tomu nerozumie. Pre mňa to bol prenádherný zážitok!“ Mamka mi ešte pripomenie, že mám poriadne jesť. A že nemám brať letáky v obchode, lebo že v správach hovorili, že sa vírus drží na papieri aj 24 hodín. Letáky. To mi pripomenie, že som nevybrala poštu zo schránky.
Keď dovoláme, schmatnem kľúče, zabuchnem dvere a zbehnem schody. Schránka je napchatá. Celý obsah vyberiem vo veľkej guči, doma to potom pretriedim. Klasická pošta mi sem chodí málokedy. To skôr Tina dostáva pozvánky na akcie či katalógy. Napadne mi kuknúť na schránkach Gabove priezvisko. Preletím mená. Nájdem dve. Jeden Gabriel je inžinier, pod menom má názov firmy. Druhé priezvisko mi znie povedome. Cestou hore schodmi rozmýšľam, ktorý z nich je huslista. A veď mu kuknem na dvere, napadne mi. Som detektív Oriešok.
Keď zastanem pred jeho dverami, celá tŕpnem, nech práve neotvorí dvere. To by bol aký trapas! Keď som chodila do Bratisky prázdninovať, s deckami z dvora sme zvonili na vchodové zvončeky a potom z úkrytu sledovali, čo sa bude diať. Susedia otvárali, vykúkali, hromžili, kričali „uličníci“! Pre nás deti dokonalá zábava... Napadne mi bláznivá myšlienka stlačiť zvonček u Gaba a skryť sa... Nebuď malá, poviem si dospelo. Veď mám jeho číslo. Aj keď to je teraz jedno. Musím stráviť Peťa.
Doma šmarím poštu aj s kľúčmi na poličku, lebo počujem ako mi v kuchyni zvoní mobil. Chytro sa vyzujem a umyjem ruky. Volá mi Alica. „Čau Aji!“ rýchlo poviem, dúfam, že je ešte tam, ktovie ako dlho mi to tu zvonilo. „Simi, dnes idem do vašich, kedy sa môžeme spojiť?“ a dohodneme čo a ako. Večer teda vyskúšame spojenie. To bude skvelé. Našich uvidím denne a budem spokojnejšia. A oni určite tiež.
Aký som mala piatok? Ráno som sa zobudila s pocitom, že život je pes. Čo ma má skúsenosť s Peťom naučiť? Iba som sa rozrevala, ale na nič som neprišla. Keď sa myšlienky nedajú prekričať, pomôže hudba. Music TV a cvičenie. Hopsanie pred telkou ako za socíku. No a čo. Som rada retro. Múdry ženský časopis odporúča: Ak si smutná, umy si vlasy. A funguje to. Dám si makeup a môže ma točiť telka. Konečne mám dočítaný obsažný rukopis. V pondelok ma čaká manuskript, kde sa to hemží slovami ako barchet, aksamiet, bakačín, perkál... Mňam! História odevných remesiel, cechov a ich artikul. Teším sa na to. Mám prácu snov. Ďakujem za to.
Pôvodne mala v piatok prísť záujemkyňa o Tininu izbu. Frau Kramer mi mailom oznámila, že netreba riskovať zdravie. (Ja to chápem, veď už má po 65-ke a tí sú najviac ohrození.) Biznis musí počkať. Mám teda celý byt pre seba. No len, kým sa situácia neukľudní. Waw! Ale veď ani párty nemôžem spraviť. Sakriš. Už nech sú tie reštrikcie za nami a život sa vráti do ´normálu´.
Gabo hral o jedenástej Mozartovu Lacrimosu. Mňa z toho prepadla taká melanchólia, že som zabuchla dvere na balkóne a statočne si poplakala. Keď som sa ukľudnila, vytiahla som z tajného šuplíka keksy a zlupla som ich. A veď aké výčitky, večer si pôjdem zabehať k Dunaju. Ulice sú aj tak prázdne, nebudem sa podkýňať o korčuliarov, psíčkarov a skejtbordy. Má to svoje výhody.
A presne, že keď mi ´padla´, natiahla som legíny a nepremokavú bundu, lebo dážď visel vo vzduchu. Bežala som len ja a ešte dvaja-traja odvážlivci, až kým nezačalo liať. Tak som sa zvrtla domov a myslela na horúci kúpeľ. A potom som si spravila romantický večer: zapálila som si vonnú sviečku, pustila film so šťastným koncom a zhltla večeru na gauči. V noci sa mi potom sníval mix filmu a života. Podvedomie malo nočnú smenu. Ráno som si pamätala len, že mi Peťo podával list. „Musíš si ho prečítať!“ povedal takým divným spôsobom.
Pokračovanie:
