Balkónové matiné

Autor: Natália Rostowa | 8.5.2020 o 20:27 | (upravené 22.5.2020 o 20:08) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  34x

11.Kapitola

„No ty teda vyzeráš, Simec, poď ďalej...“ víta ma Ivo. Odkopávam topánky a idem rovno do kúpeľne. Mima s Ivom bývajú v mezonete nado mnou. Pri mydlení rúk kuknem do zrkadla. Slzy mi rozpustili vodeodolnú mascaru, zostali len čierne šmuhy. Utriem si tvár, už nevyzerám ako strýko Fester. „Môj Zlatík“ tuho ma objíme Mima. Nasledujem ju do kuchyne. Usalašíme sa na stoličkách a Ivo mi ponúkne kávu. Kým stroj melie zrnká, z príborníka vytiahne lyžicu a naberie vzorku chladenej hmoty: „Ochutnaj, dnes sme pokrstili zmrzlinovač.“

Vkladám obsah lyžice do úst. Cítim vanilku, med, smotanu, likér a mozog kričí: Ešte! „Je lahodná!“ ,tak dostávam do misky mega porciu. Ivo mi ešte podá voňavú kávu v mini šálke.  „Potrebujete ma tu, či sa mám vypariť?“ „Máš voľno, láska“  odpovie Mima. Ivo si naberie porciu pre seba, dá jej bozk do vlasov a je fuč. „No, už som samé ucho“ povie najkamoška. Spúšťam svoj výlev citov, na konci ktorého povie: „Chápem tvoje sklamanie, zlatko.“  Mima, moja ´bratislavská segra, čo by som si bez nej počala.

Odchádzam spokojnejšia, vyrovnanejšia. Keď zatváram dvere svojho podnájmu, spomeniem si, ako som sem prišla bývať. Krásny a cenovo výhodný podnájom mám vďaka Mime. Frau Kramer túto secesnú budovu reštituovala. Chcela ju citlivo zreštaurovať a esteticky nadstavať. Ateliér Iva a Milice vyhral súťaž. Popritom sa s pani Kramer zblížili aj ľudsky. Projekt nakoniec získal CeZaAra. Keď som sem prišla bývať, byt bol už zariadený, kúpila som si len nejaké doplnky a ušila závesky. Môj nový domov. Zmyjem zo seba strasť, potom sa hodím na posteľ a spím bezsennú noc.

Štvrtok. Doobeda máme pracovnú telekonferenciu. Naďalej ostávame všetci pracovať z domu. Každý z tímu sumarizuje na čom práve pracuje. Keď som na rade ja, ozve sa zvuk huslí.  Ulicou sa nesie melódia Jari z Vivaldiho Štyroch ročných období. Ale odkiaľ? To bude ten Gabo! Šéf sa pýta, čo sa to deje. „Môj sused hrá z balkóna“ odpoviem. „Tak to chcem počuť hlasnejšie! Simona, vezmi tam notbuk“ rozkáže a ja sa zdvíham, odpájam kábel, sadám s compom na balkón. Podo mnou zvuky violy, naproti susedia na balkónoch počúvajú, niektorí natáčajú na mobil. A všetci sa usmievajú. Keď hudba skončí nasleduje potlesk. Bravó.

Usmievam sa aj ja. Aké pekné gesto. Zdvihlo mi to náladu. Šéf sa rozplýva. Aj on má priateľskejší tón, keď končíme spojenie. Potom si dám obedík a do piatej mi čas rýchlo zbehne. Dnes mám pobaliť Tinine veci. Do polhoďky som s tým hotová. Dám si vaňu, to milujem. Keď vyleziem zabalená do osušky s turbanom na hlave, počujem zvonček pri dverách. Cez kukátko vidím Tininu segru Ingrid.  „Čau, do brány ma vpustil dáky chaloš“ povie krátko. Namiesto rúška má cez nos a ústa šatku. Cítim sa ako vo westerne pri prepade banky, už chýba len bambitka a umastený klobúk... Odovzdám jej kufor, zaželáme si veľa zdravia. Vybavené.

Čo s načatým večerom? Čítania mám dosť z roboty, v telke nič nedávajú a okná sú už umyté. Mafiny! Budem piecť, ako Nigela. Nech to má úroveň: natočím si vlasy, dám si niečo šik na seba a idem kuchtiť. Múku mám aj za uchom, no vonia to tu čokoládou. Výsledok je hodný instagramu. Plech dám chladnúť na balkón, sadnem si tam a dýcham nesmogový vzduch. Aký je vonku kľud. Hluk veľkomesta utíchol, žiadne cenganie električky, trúbenie áut, výkriky turistov... Počuť len vtáčence a nebo je bez úplne bez lietadiel. Zem má konečne prázdniny.

Pod mojím balkónom počujem Gaba. S niekým sa rozpráva. „Hej, dnes som hral aj ja na balkóne. Beriem to ako cvičenie. Ty máš flautu, tiež môžeš zahrať susedom. Ale čo Mirec, ten si organ na balkón nevytrepe...“ chechce sa. Druhý hlas nepočujem, tak asi telefonuje. Keď zloží, nahnem sa a poviem: „Hej, maestro!“ Vykloní sa, aby ma videl. „Mám tu dačo pre teba!“ Napadne mi vybrať zo špajze pletený košík, na rúčku zaviazať špagát a dať dovnútra mafinky ukryté v servítke. Spúšťam ´poštu´ smerom dole a vidím, ako ruky siahajú po zásielke. „Počkaj“ počujem a čakám s koncom špagátu v ruke. „Môžeš!“ zaťahá. A ja vytiahnem košík. Je v ňom kúsok notového papiera a na ňom: „ĎAKUJEM, DOBRÁ VíLA. GABO“

Pod odkazom je číslo telefónu. Fíha.

Večer opäť tlieskame. O ôsmej. Všetkým v prvej línii, najmä zdravotníkom, záchranným zložkám a dobrovoľníkom. Ďakujeme. Vám patrí naše Bravó!

 

Pokračovanie: https://rostowa.blog.sme.sk/c/535838/list-ostrovid.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Testy odhalili ďalšie dva prípady, oba sú z karanténneho centra

Z Covid-19 sa vyliečilo 1 322 pacientov, aktívne je chorých 163 ľudí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.

Cynická obluda

Preberanie z naivity

V piatok sa začal proces postupného prefackávania ľudí, ktorí veria, že ak Igor Matovič niečo sľúbi, tak to bude aj platiť.


Už ste čítali?