Trójska kobyla

Autor: Natália Rostowa | 30.4.2020 o 16:25 | (upravené 22.5.2020 o 20:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  34x

10.kapitola

Mamka sa pri lúčení rozplače. „Dievčatko moje milované“ a tuho ma objíma. Starká mi dá krížik na čelo. Alica nám požičala auto, oco ma môže odviesť do Kraľovian na rýchlik. „A zavolaj, keď prídeš,“ lúči sa so mnou oco. Máme rúška, na stanici je asi päť ľudí. Vlaky teraz chodia veľmi zriedkavo.

Cesta vo vlaku mi zbehne, konečne plný signál vďaka wifine. Skúšam volať Peťovi. „Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné.“ Dokelu, čo to má znamenať!? Chcela som mu povedať, že som na ceste do Bratisky, že sa môžeme vidieť...

Volám Mime. Milica mi hneď zdvihne. „Simik, včera mi potvrdili, že som tehotná!!!“ povie rozradostene.  Chvalabohu, toto je ozaj zázrak, ďakujem do oblohy. Tak dlho sa snažili, skúšali hormóny, aj umelé oplodnenie, a teraz taká krásna novina! „Srdce moje!“ skríknem na celé kupé a už cítim slzy dojatia. Áno, zázraky sa dejú, svet je zase v poriadku. "No a ty čo? Čo sa náhliš zase do Bratisky? Je všetko v poriadku?" pýta sa. „Písala mi Tina, aj domáca, a Peťo je stále nedostupný“ poviem smutne, „Zato Miňo ma chce strašne chce späť!“ „Nekecaj! Tak to mu došlo fakt dosť skoro...“ „Už je to za mnou, už nemám záujem."

Dnes už k Peťovi nepôjdem. Vo vlaku i v električke som cítila pach dezinfekčných prostriedkov, musím to zo seba zmyť. Volám našim a potom zaľahnem. Dnes už bolo dosť dobrodružstva. Zajtra po práci letím za ním. Keď má homeoffice, hádam ho nájdem doma. Ale samého?! Vôbec netuším. Tak veľmi sa na neho teším, až sa bojím, ako to dopadne. Neviem zaspať a okolo polnoci mi začne prudko biť srdce. Panika. Snažím sa dýchať, ako nás to učili na jóge.  Nakoniec to prejde a zaspím.

Streda. Deň sa vlečie. Telekonferencia, tím je pripojený, dodržiavame pravidlá. Márne sa snažím nemyslieť na Peťa. Aká irónia: mám tu plný signál, ale jeho číslo je nedostupné! No nič, večer musím vyzerať úžasne. Vďaka home officu mám už pripravené oblečko, natočené vlasy, hotový makeup. Takže len čo vypnem komp, navlečiem sa do outfitu a vyrážam za Peťom.

Býva pár ulíc odo mňa. Bude doma sám, bude doma sám, odriekam si novú mantru. Zvoním na zvonček. „Prosím“ počujem jeho hlas. „To som ja, Sima“ poviem a čakám reakciu. „J-jasné, poď hore“ a brano /zatvaraj sa samo/ povolí. Vstupujem neisto do vchodu. Počula som vôbec v jeho hlase nadšenie? Celé moje odhodlanie je naraz fuč.

Ktoré to bolo poschodie? Aha, už spoznávam menovku. Dvere sú odchýlené. „Poď ďalej, Kráska“ počujem kdesi z bytu. Toto je aké privítanie?! Nádych-výdych a vchádzam. Podkýnam sa o krabice. Otázka je, či sa Nela sťahuje od neho alebo k nemu... Dofrasa!

Idem ďalej do bytu, nevyzúvam sa, veď možno hneď odchádzam. „Kde si?“ volám do obývačky, nakúkam do izby, a do kuchyne.“ "Som na balkóne“ počujem. Kokso, čo teraz presádza muškáty, či čo?! Veď ma mal vítať, tešiť sa, že som tu. Tuším, že je to celé zle.

„Nečakal som ťa, prekvapila si ma!“ snaží sa ma pobozkať. Uhnem sa. Spozornie. „Neviem sa ti dovolať, čo sa deje?“ pýtam sa. „Ako že sa mi nevieš dovolať, to ja sa neviem s tebou spojiť!“ povie na obranu. „Naposledy,  keď som sa ti dovolala, to zdvihla tvoja milenka, že si v sprche!“ vybafnem na neho. „Aká moja milenka?! Kde mám zase mobil...“ rozhliada sa. Mne sa snáď sníva. Ide to úplne inak, ako som si predstavovala... Žiadne vášnivé objatie, plné očakávania a sladkého napätia, my sa tu miesto toho hráme na dokazovanie.

„Aha, pozri, volal som ti 16x. Fakt som si myslel, že ma ignoruješ!“ strčí mi mobil do tváre. Vytrhnem mu ho. Veď toto je celé postavené na hlavu... Kuknem nastavenia. “Blokol si si ma!“ poviem dotknuto. V krku mám guču. Ukazujem mu displej, on sa tvári prekvapene. „Máš pravdu, si medzi blokovanými, ale ja to nechápem...!“

„Ak si to nebol ty, tak to bola ona! Vieš čo? Buďte spolu šťastní. A rovno si vymaž moje číslo, nech si ho nemusíš zbytočne blokovať!“ dodám znechutene. Peťo si ma uložil ako Krásna Sima. (Moje priezvisko mi robí samé haluzné momenty. Dobrý deň, ja som Krásna! Ako prosím? Som K-r-á-s-n-a! V poriadku, ja sa nehádam, ale musíte uviesť priezvisko...) Bývalka mu blokla moje číslo. Aby sa mi už nedovolal, aby si myslel, že ho ignorujem. Aké rafinované! Toto spraví baba babe? Som taká znechutená! Ochádzam. 

Trójska kobyla Nela. Áno, v bruchu má (možno) jeho dieťa. No ja nemienim bojovať. Nech si ho má. Na schodoch stretávam sťahovákov. Zavadzajú mi, a ja zavadziam im. Ale všetko  je jedno, všetko je tak jedno!!! Som strašne sklamaná. Fakt sú spolu? Veď ho nechcela, a teraz sa priplazí. A on hneď, že baf, pac! Ako taký čokel! Nechápem, že som od Peťa čakala viac. A vôbec, ako si môže byť istý, že je tehotná s ním? Ale to už nie je môj biznis.

Keď vyletím z jeho brány, slzy už neovládam, rinú sa ako z odkvapu. Kedy už prestanem byť naivná koza? Kedy sa objaví niekto normálny, kto ma bude ozaj milovať a budem jeho jediná. Nebude ma klamať, zavádzať, namotávať, blbnúť mi hlavu len pre zábavu, pre vyplnenie času, kým sa neobjaví nejaká iná. Prečo som vždy ja tá oklamaná? Čo mám v sebe magnet na úplných odvecákov? Som z toho tak unavená, akoby som mala za sebou sto životov. 

Usmoklená prechádzam vyľudnenou ulicou. Ako je fajn, že sú všetci zalezení. Vlastne je príjemné  porevať si takto inkognito na verejnosti, nová skúsenosť. Rúško zachytáva slzy, make up, hromženie na osud. Z kabelky vyhrabem kľúče. Brána povolí a ja vchádzam, rúško už mám úplne mokré. Tak som dúfala, že máme s Peťom budúcnosť. A teraz cítim v srdci strašidelnú prázdnotu. Volám Mime. "Mimik, bola som za ním, ani ma poriadne neprivítal. Asi sú zase spolu. Som strašne na dne..." a už zase revem. Stúpam hore po schodoch. Nohy mám ako z olova. "Kde si teraz? pýta sa. "V našom vchode..." smoklím. "Dobehni k nám hore, zlatko."

Cesta hore schodmi je nekonečná. Z myšlienok ma vytrhne cyklista s bikom na ramene. Schádza zhora a míňame sa na medziposchodí. „Zdravím“ povie. „Hmmm“ odmrmlem nezúčastnene. Netuším, kto to je. "Je mi ľúto, že plačete, rád by som vám pomohol," povie zúčastneným hlasom. To by musel byť chirurg, čo zošíva zlomené srdcia, pomyslím si. Z jeho hlasu cítim úprimnú účasť. Naozaj mi to zastaví slzy.

„Som Gabo, zo štvrtého“ podáva mi lakeť. Teraz, v čase karantény si podávame lakte. Nová forma/norma hygienického pozdravu. Má na hlave cyklistickú prilbu a kuklu, takže nevidím jeho tvár, ja zase vyzerám s roztečeným makeupom ako klaun. Rúška je v tomto momente štít, za ktorý schovávam svoj smútok. „Simona, z piateho“ poviem ako robot a šliapem ďalšie schody autopilotom. Ešte za sebou počujem: „Zajtra zahrám z balkóna. Na husliach. Pre zlepšenie nálady.“

 

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/535233/balkonove-matine.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Testy odhalili ďalšie dva prípady, oba sú z karanténneho centra

Z Covid-19 sa vyliečilo 1 322 pacientov, aktívne je chorých 163 ľudí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.

Cynická obluda

Preberanie z naivity

V piatok sa začal proces postupného prefackávania ľudí, ktorí veria, že ak Igor Matovič niečo sľúbi, tak to bude aj platiť.


Už ste čítali?