Srdcový kráľ

Autor: Natália Rostowa | 20.4.2020 o 21:56 | (upravené 20.5.2020 o 15:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  35x

9.Kapitola

Večer sa pred našim domom zjavil Miňo. „Musím s tebou hovoriť!“ povie dramaticky ako v telenovele. „Poďme sa niekam prejsť“ odpoviem akože ledabolo, no nie je mi všetko jedno. Beriem mikinu a zakričím rodičom: „Idem von!“. Mobil si neberiem, je to šunka bezsignálová. Kráčame popri sebe. Ja som ticho, lebo som v rozpakoch aj zvedavá, čo má také dôležité. Ja teda určite načínať rozhovor nemienim.

„Chcel som ťa odprosiť. Nevážil som si, čo sme mali, správal som sa ako... No proste strašne som to pohnojil!“ Uff, fakt som na toto musela čakať celú večnosť? Asi dostal rozum, keď ho teraz život nakopal do zadnice. Božie mlyny, či ako sa to... „Naozaj som ti nikdy nechcel ublížiť!“ Hľadíme si do očí. Viem, že hovorí pravdu. „Tak by som chcel vrátiť čas, láska...“ chytí ma za pás a pritiahne si ma k sebe. Keď ma chce pobozkať, vytrhnem sa mu. „Prestaň!“ 

Nadýchnem sa a spustím: „Tým, čo si teraz povedal, akože všetko zmažeš!? Zlomil si mi srdce! Donekonečna som si premietala, kde som spravila chybu! Veď sme mali pred svadbou, no ty si si len potreboval užiť! A potom sa dozviem, že sa ženíš s úplne inou! Vôbec netušíš, ako mi bolo!!!“ Waw, fakt som to povedala? Koľkokrát som si predstavovala, ako mu to vytmavím. A teraz je to vonku. Uľavilo sa mi? Práve naopak, znova sa mi premieta tá jeho zrada, moje obrovské sklamanie, ten strašný smútok a bezmocnosť, srdce na franforce...

Vážne na mňa hľadí. Ja, celá červená v tvári, ruky mám zopnuté v päste. Uteč alebo bojuj! Vtedy som utiekla, dnes bojujem, časy sa zmenili, ja som sa zmenila... Už aby som bola naspäť v Bratiske. No nie preto, aby som sa stratila v anonymite mesta. Tentoraz odídem so vztýčenou hlavou. "Odpustíš mi niekedy?“ spýta sa ticho. Keby sme boli vo filme, sme si karmicky súdení, máme druhú šancu, v podmaze počuť romantickú hudbu, atmosféra je plná nádeje, spoja sa nám ruky, kamera zaostrí na vychádzajúce slnko a cez nás idú záverečné titulky.

Ale toto je, do kelu, realita! Srdcový kráľ stratil hodnotu. Happyend sa nekoná. „Už je neskoro“ poviem. Neskoro pre nás dvoch, neskoro pre ospravedlnenie, neskoro pre tento deň. Mlčky ma odprevadí k domu. Je to čudné, ale už myslím iba na Peťa. Miňo je konečne minulosť. Neobzriem sa a vojdem dnu.

Naši pozerajú niečo v telke, vytratím sa hore do sprchy. Ako výborne funguje voda, mydlo, slzy -  do výlevky putuje bolesť, smútok, sklamanie, všetko, čo ťaží dušu a myseľ. Potom padnem do perín a v sekunde zaspím.

Pondelok. Cítim sa znovuzrodená. Zapínam komp, nabiehajú maily. Najprv od Mimy. Má pre mňa novinu! Nevie sa mi dovolať. Mám sa jej ozvať ASAP!

Ďalší mail je od Tiny, spolubývajúcej z Bratisky. Píše, že ostáva v Paríži. Prosí ma zbaliť veci, čo má v izbe – nemám sa báť, nie je ich veľa, a vo štvrtok si pre ne príde jej segra. Hranice sú zatvorené, nemôže prísť osobne.

Frau Kramer, domáca, mi píše, že Tina už nepredĺži nájomnú zmluvu. Chce preto prenajať jej izbu, a pýta sa, či ostanem v Brati. Inak by byt prenajala celý.

Ok. Rýchlo uvažujem. Dnes je pondelok. Ak by som zajtra pricestovala do Bratisky, v stredu pobalím Tinin kufor, vo štvrtok príde Ingrid pre tie veci. A potom už môže prísť nový záujemca kuknúť byt. Sedí vec. Odpíšem krátko Tine aj pani Kramer.

Mima. Aká je to novinka? Som strašne zvedavá! Nevolám jej, lebo viem, že do desiatej nedvíha. Napíšem jej, že aj ja mám novinky! Ach, Mimča moja, to budeš vyvaľovať oči...

Vlaky chodia podľa špeciálneho grafikonu, čiže asi tak často, ako za doby prvých parných lokomotív. Uff! Už aby som bola späť v Bratiske...

 

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/534809/trojska-kobyla.html

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?