Toľko k zázrakom

Autor: Natália Rostowa | 15.4.2020 o 21:01 | (upravené 20.5.2020 o 14:56) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  42x

8.Kapitola

Lenže auto, ktoré sa nám objavilo pod oblokmi, bol kuriér s dákou súčiastkou do otcovej roboty. Naivne som si myslela, že to prišiel Peťo, lebo mu chýbam a chce ma prekvapiť... Keby udeľovali cenu za naivitu, tak už ich nemám kam dávať! Plačem do vankúša ako malá. Strašne mi chýba. Ale čo, keď sa vrátil k bývalej? Naučila som sa nikomu neveriť... Smutné.

V nedeľu ráno nemám vôbec náladu. Ideme s mamkou na omšu.  Starká s ostatnými ženami nahlas odrieka ruženec. Ach, pomyslím si, Pane Bože, sprav zázrak... Keď vychádzame z kostola, zapínam mobil, mám zmeškaný hovor od Peťa. A hneď za tým esemeska: ´Kráska, chýbaš mi´. Volám mu, dlho to zvoní a potom zdvihne ženský hlas: „Peťo je v sprche, nechám odkaz?!“ Zložím. Toľko k zázrakom... To musela byť Nela! Takže takto to s ňou „vybavil“?! Dostala som ďalšiu facku od života. Nie facku, prešiel ma parný valec! 

Po rozchode s Miňom som sa dlho dávala dokopy. Srdce a duša na kašu. Masaker. Aspoň, že som mohla byť v Blave, 350km od neho. Boli sme spolu takmer 8 rokov, so všetkými našimi rozchodmi, udobrovačkami... Naučilo ma to zatvoriť srdce.  Nik sa tam nedostane a teda nikto mi neublíži. Skvelý obranný mechanizmus. A teraz, keď som otvorila srdce Peťovi, s nádejou...

„Čo si mi tak stíchlo, dievčatko moje?“ pýta sa mamka. „Je mi smutno, za Bratiskou“ poviem a zadŕžam slzy. A za jedným ťulpasom, dodám v mysli. Musím zavolať Mime a prebrať to s ňou, inak sa zbláznim. Mamka ide dokončiť obed, ja sa zatváram v izbe. Kamoška v momente dvíha: „Sim, tak som rada, že ťa počujem! To čo je v správach ma desí. Ako sa máš? Ako to doma prežívate?...“ Rozprávam jej o Peťovi, a ona ma ukľudňuje. „Ale veď tá micka je rafinovaná, možno ťa má Peťo uloženú ako Láska, a hentá krava ťa chcela zneistiť. Bojuje, chápeš. Si to s ním vyjasni. Nemáš čo stratiť, len prever stav vecí.  Zavolaj mu. Hneď. A potom mi volaj, som ako na tŕní.“

Volám Peťovi, je nedostupný! Aaaaaaaaaaaa! Vypením. Idem do záhrady, nech mi prejde čas a vypnem mozog. Potom mamka zvoláva k obedu. Už prišla aj starká z kostola. Pri stole sa otec rozplýva, ako vylepšil môj bike. Už len rapkáč na kolese chýba, pomyslím si. Mám rýpavú náladu, ale prehltnem to. Oco sa snaží, teší sa, že jeho miláčik je zase doma.

O jednej sa pred bránou zjaví Miňo. S ocom sme už nachystaní. Som rada, že mi funguje prehadzovačka, v Blave nemám bike. Chvíľu ťahá oco s Miňom vedľa seba a čosi komentujú. Ja sa kochám dolinou, milujem jar. „Vládzeš ešte?“ pýta sa ma oco, keď náš pelotón predbehnú cudzí nedeľní cyklisti. „Hej“ poviem, ale už fučím. Myslím, že sa to oco pýta, lebo nevládze on. Prešli sme 7 km, ukazujú mi ´múdre hodinky´, ale je to riadny stupák.

„Chcem prestávku!“ zavolám, keď máme za sebou 9km. Zastaneme a dáme sa na bok. Siahneme po fľaškách s vodou. Celkom štreka, prehadzovačka mi počas cesty prestala fungovať. "Oci, kukneš mi tú reťaz?" pýtam sa. Otec sa zohne ku zadnému kolesu a šteluje. "Chmotre, pomôžem vám?" pýta sa Miňo. "Hotovo" podáva mi otec bicykel a utiera si zamazané prsty. Vtom z lesa vychádza mamkin brat Paľo. Je poľovník a bol asi na postriežke. Zamáva klobúkom našim smerom a ide k nám. „Prišla si?" pýta sa ma ujko, keď sa zvítame, "a na koľo?" Dobrá otázka, vidím, ako Miňo spozornel. "Kým tá karanténa nepominie, potom sa vrátim" odpovedám. "Mládež,“ povie otec, "pre mňa to  dnes bolo akurát, ja sa oddelím". "Poď švagre". Otec si vykračuje pri bicykli, ujko s flintou zalomenou na ramene, obďaleč má isto schovaný bicykel.

„Oddýchnutá?“ pýta sa ma Miňo po chvíľke trápneho ticha. Prv ako odpoviem, dotkne sa mi vlasov, aby odstránil neviditeľné smietko. "Máš tu..." Na milisekundu je zase môj. No obranne ho zastavím rukou: „nechaj tak!“  „Vždy som miloval tvoje vlasy...“ povie nežne a hlas sa mu zlomí. „Nechcel som ti ublížiť...“ nedokončí, lebo ho preruším. „Boli časy, keď ma to trápilo, ale už je to jedno...“ poviem hrdo, no mám totálnu guču v krku. Spomienky sú sviňa, nezbavíš sa ich, a ja som ho tak milovala... Aké čudné, tento človek pre mňa znamenal všetko na svete. A potom to všetko zradí, ´pro jednu pitomou holku, pro pár nocí touhy´ a mne sa zrazu zrúti celý svet. Vysoká škola života. Len bez papiera.

„Vieš, chcel som ti povedať, že to čo sme mali, bolo najviac!“ povie a chytí ma za ruku. „Monááá“ počujem za sebou. Otáčam sa. Je to Alica, sesterka  len ona mi tak hovorí. Odhadzuje bike do lopúchov pri nás. Objímeme sa. Dávno som si vytrhla ruku z Miňovej. Ak to aj videla, je mi to jedno, pozná našu históriu... „Bola som u vás, ujčinká mi povedali, kde si. Taká som rada, Mona, že ťa zase vidím!“ Ešte raz ma tuho objíme.

„Už sme aj tak chceli ísť do dola“ poviem a vidím v Miňových očiach totálne sklamanie. Fakt mi je ukradnutý? Ale všetci traja nasadáme na bicykle. Miňo nám mávne, predbehne nás a už je fuč. „Si počula? Je rozvedený. Nemohli mať deti, opustila ho. Predali byt v Kubíne, aby ju vyplatil, teraz býva v rodičovskom dome. Tatko mu umrel minulú jeseň...“ Potom vyzvedá čo mám nové. A že jej syn tento rok maturuje, dcéra mala v januári prvé sväté prímanie a jej muž je na urbári. Ona robí ekonómku u súkromníka. „No a čo frajera máš dákeho?“ vyzvedá. "Veď tam v meste musíš mať milión možností." 

Alica je veľká držka. Ale totálne zlatý človek. Zo sesterníc mi bola vždy najbližšia. Sme rovnaký ročník a ako deti sme sa strašne navyvádzali. Je mi skôr sestra ako sesterka.  „A dojdi do nás, budem rada, zaspomíname". Rozlúčime sa pri bránke. Utekám hore do izby, kontrolujem mobil. Žiadny zmeškaný hovor, žiadna správa od Peťa, nič...

 

***Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/534081/srdcovy-kral.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?