Len taký džez!

Autor: Natália Rostowa | 13.3.2020 o 18:16 | (upravené 20.5.2020 o 13:16) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  61x

4. Kapitola

Edičný plán nepustí, známa šéfova hláška. No zrazu je všetko inak. Hlavný grafik na maródke. Produkčná na óčeerke. Zahraničná stáž stopnutá. Prezentácia novej knihy presunutá: na neurčito.

A ja chcem ísť vo štvrtok za Peťom. Dnes sa mi s ním snívalo! Prišla som na dohodnutý koncert. Už na schodoch počujem chytľavý džez. V publiku hľadám Peťa, no všetky žiarovky, ako naschvál, smerujú na pódium. Žmúrim v prítmí, prepínam na nočné videnie. Prechádzam medzi stoly. Ostrím na prítomných ako špión. Dokelu, čo sme sa obišli? Na pódiu to vrie, saxofón dáva sólo. Publikum skanduje.

Potkýnam sa o ľudí, o stoličky. Musím sa niekde zložiť. „Je tu voľné?“, skúšam prehlušiť reproduktory, ukazujem na prázdne miesto. „Jasan, prisadni“, mávne dievčina s farebnými dredami. Odkladám kabelku a zbavujem sa kabáta. Odhaľujem nohavicový kostým = moje montérky. Dievčina si ma premeriava, očividne som ´over-dressed´.

Pohľadom ešte raz čekujem okolie. Nie je tu... Bez nálady kuknem na pódium. Ty krávo, veď tam je Peťo! To on hrá na saxíku! Je to okopčená scéna z pána Ripleyho, totálne jazzové šantenie. Vedľa neho spevák, na hlave klobúk, trúbkou hýbe do taktu. Pridávajú sa bicie. A z klávesov počuť piáno. Bohovské!

Keď oznámia prestávku, vstanem. Idem rovno k Peťovi. Odkladá svoj nástroj. „Hej, pán muzikant, chcem podpis na brucho!“, poviem spontánne. Otočí sa a pobavene na mňa pozrie. Je tak atraktívny! Nakloní sa ku mne, zdvihne mi bradu a pozeráme sa jeden druhému do očí. Naše tváre sa priblížia. A potom sa...

A potom sa prebúdzam, lebo budík... Dokelu! Toto ma, dúfam, čaká vo štvrtok...

xxx

 

Je štvrtok. Z roboty idem rovno tam. Na bráne visí info, že koncert je zrušený. Toto v mojom sne nebolo. Tak som sa na dnešok tešila!Teraz čoA veď možno je Peťo dnu.

Nesmelo vstupujem do podniku. Sedí tu v prítmí pár ľudí. Jeden pánko pripomína maestra Lipu. A je tu aj všadeprítomný provokačne zamilovaný párik... Celkom vzadu sedia štyria chalani. Ako sa tmolím pomedzi stoly, jeden z nich vyskočí a máva na mňa. To bude Peťo, pomyslím si. Šmodrchám sa k nemu a zrazu sklamane zisťujem, že je to niekto úplne cudzí: „Sorry, som myslel, že si čašníčka“, priznáva. „Spoko“, otáčam sa sklamane na opätku.

Čo teraz? Mám tu počkať? Z podcastu hrá džez. To je znamenie, istotne príde! Objednávam si kolu a sadám tak, nech vidím na dvere. Chalani ma pozorujú. Sedieť tu sama je trápne. Píšem Mime, že ako sa veci majú. Hneď odpovedá: „Len tam pekne čuč!“ Tak si píšeme a ubehne mi čas. Kola dopitá, účet vyrovnaný, obliekam sklamane kabát. Keď vychádzam, pri bráne stojí nejaký týpek s cigaretou. Blokuje mi cestu, tak sa prihovorím: „Môžem prejsť?“ Týpek sa otáča, je to Peťo!

„Sima, už som fakt nedúfal!“ hasí cigaretu. „Ja tu chodím hore dole, ako taký vyhladovený vlk“ usmeje sa. „A ja ťa čakám v domčeku s ostatnými kozliatkami,“ kontrujem, „a teba nikde!“ smejeme sa. „Hm, na drink ťa už asi nenalákam, ale vonku je fajn, prejdeme sa.“ Jeho návrh sa mi páči, dnes som sa nasedela dosť. Vykročíme smer hrad. Naposledy som tam tuším bola ešte ako študentka.

Ako kráčame, zapínajú sa pouličné lampy. „To som objednal, na dnes,“ uškrnie sa na mňa. „Nech je romantika?“ poviem a som zvedavá, ako zareaguje. „Jasné, nech je to rande, ako má byť!“ žmurkne na mňa. Tak milo to vyznie, veľmi ma to poteší. Prechádzame Viedenskou bránou. Je to tu príjemne vyľudnené, len my a gigantický Svätopluk na svojom tátošovi. Sadáme na múrik a kocháme sa výhľadom, mihot svetiel a dynamika mesta ustáva.

"Vieš, že sa mi snívalo, že ten koncert bol?", prehluším ticho. "To fakt?!" spýta sa zvedavo. "Fakt. Nevedela som ťa nájsť v hľadisku, potom si zrazu na pódiu a hráš sólo na saxofóne..." Pozriem sa mu do očí, sú krásne čokoládové. "Hm, no a čo potom?" pýta sa. "Potom som išla za tebou a..." Do vety mi začne zvoniť telefón. Mima. Zložím jej, ale ťuknem aspoň správu, že som ok. Hádžem mobil späť do kabelky.

Peťo hľadí smer Nový most. Vyzerá zamyslene. Nakoniec povie: "Odtiaľto som fotil kampaň pre jedného developera. Bolo to, keď mi zomrela mama. Vtedy mi práca pomohla prekonať..." Stíchne. Spontánne ho chytím za ruku, prepletú sa nám prsty. Ešte stále pozerá do diaľky. Uff, pomyslím si, zajtra volám mamke. A na víkend idem domov na Oravu, Dlhšie som tam už nebola.

Na ruku mi dopadne slza. Pozrie na mňa. Má taký čistý pohľad. "Vieš, páter na pohrebe povedal, že smútok, ktorý cítime, máme zanechať tam. Že nemáme smútiť za tými, čo tu už nie sú. Sú ďalej v nás." Odmlčí sa. "Len sa hrozne trápila, to skrátka nebolo fér!" Na to zdvihne moju ruku a vtisne mi na ňu bozk. "Prepáč, nechcel som dnes byť smutný." Stisknem mu prsty. 

Sledujeme svetlá a panorámu prichádzajúcej noci. "Ešte mi dorozprávaj ten tvoj sen," povie. "Takže hral som na saxík, dúfam, že nie úplne falošne, a čo potom?" Pozriem na neho: "No vlastne si hral úžasne, chcela som podpis na brucho!" Vidím, ako sa uškrnul. "Tak to som poctený!" Teraz sa uškŕňam ja. "No a potom si mi takto vzal tvár do dlaní a takto..." A zrazu sa bozkávame. Najprv nežne, skúmavo, potom vášnivejšie. Vtom sa spustí búrka. Nebo osvetlí blesk. V prekvapení sa od seba odlepíme. "Toto je čo za timing, hrom do toho!" povie Peťo položartom. Zaznie hrom a obaja sa začneme smiať. Schytí ma za ruku, "Poď, ideme sa niekam skryť..."

 

Pokračovanie:

https://rostowa.blog.sme.sk/c/532813/domenkov-domov.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Testy odhalili ďalšie dva prípady, oba sú z karanténneho centra

Z Covid-19 sa vyliečilo 1 322 pacientov, aktívne je chorých 163 ľudí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.

Cynická obluda

Preberanie z naivity

V piatok sa začal proces postupného prefackávania ľudí, ktorí veria, že ak Igor Matovič niečo sľúbi, tak to bude aj platiť.


Už ste čítali?