Len taký džez!

Autor: Natália Rostowa | 13.3.2020 o 18:16 | (upravené 6.4.2020 o 18:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

Edičný plán nepustí, známa šéfova hláška. No zrazu je všetko inak. Hlavný grafik na maródke. Produkčná na óčeerke. Zahraničná stáž stopnutá. Prezentácia novej knihy presunutá: na neurčito.

A ja chcem ísť vo štvrtok za Peťom. Dnes sa mi s ním snívalo! Prišla som na dohodnutý koncert. Už na schodoch počujem chytľavý džez. V publiku hľadám Peťa, no všetky žiarovky, ako naschvál, smerujú na pódium. Žmúrim v prítmí, prepínam na nočné videnie. Prechádzam medzi stoly. Ostrím na prítomných ako špión. Dokelu, čo sme sa obišli? Na pódiu to vrie, saxofón dáva sólo. Publikum skanduje.

Potkýnam sa o ľudí, o stoličky. Musím sa niekde zložiť. „Je tu voľné?“, skúšam prehlušiť reproduktory, ukazujem na prázdne miesto. „Jasné, prisadni“, mávne dievčina s farebnými dredami. Sadám a zbavujem sa kabáta. Odhaľujem nohavicový kostým = moje montérky. Dievčina si ma premeriava, očividne som ´over-dressed´.

Pohľadom ešte raz čekujem okolie. Nie je tu... Bez nálady kuknem na pódium. Ty krávo, veď tam je Peťo! To on hrá na saxíku! Je to okopčená scéna z pána Ripleyho, totálne jazzové šantenie. Vedľa neho spevák, na hlave klobúk, trúbkou hýbe do taktu. Pridávajú sa bicie. A z klávesov počuť piáno. Bohovské!

Keď oznámia prestávku, vstanem. Idem rovno k Peťovi. Odkladá svoj nástroj. „Som uchvátená, chcem podpis na brucho!“, poviem spontánne. Otočí sa a pobavene na mňa pozrie. Je tak atraktívny! Nakloní sa ku mne, zdvihne mi bradu a pozeráme sa jeden druhému do očí. Naše tváre sa priblížia. A potom sa...

A potom sa prebúdzam, lebo budík... Dokelu! Toto ma, dúfam, čaká vo štvrtok...

xxx

 

Je štvrtok. Z roboty idem rovno tam. Na bráne visí info, že koncert je zrušený. A čo teraz? Tak to v mojom sne nebolo!

Možno je Peťo dnu. Nesmelo vstupujem do podniku. Je tam len pár ľudí. Jeden pánko pripomína maestra Lipu. A je tu aj všadeprítomný provokačne zamilovaný párik... No a o kus ďalej sedia štyria chalani. Ako sa tmolím medzi stoly, jeden z nich vyskočí a máva na mňa. To bude Peťo, pomyslím si. Šmodrchám sa k ich stolu a zrazu sklamane zisťujem, že je to niekto úplne cudzí: „Sorry, som myslel, že si čašníčka“, priznáva. „Spoko“, otáčam sa na opätku.

Čo teraz? Mám tu počkať? Z podcastu hrá džez. To je znamenie, istotne príde! Objednávam si kolu. Chalani ma pozorujú. Sedieť tu sama je trápne. Píšem Mime, že ako sa veci majú. Hneď odpovedá: „Len tam pekne čuč!“ Tak si píšeme a ubehne mi čas. Kola dopitá, účet vyrovnaný, obliekam sklamane kabát. Keď vychádzam, vo dverách stojí nejaký týpek s cigaretou. Nemôžem prejsť, tak sa prihovorím: „Sorry, pustíš ma?“ Týpek sa otáča, je to Peťo!

„Sima!“, hasí cigaretu. „Ja tu chodím po ulici sem a tam, ako taký hladný vlk“, usmeje sa. „No, a ja čakám v domčeku aj s ďalšími kozliatkami,“ kontrujem, „a teba nikde!“ Smejeme sa. „Hm, tak na drink ťa už asi nenalákam, ale poď, prejdeme sa.“ Jeho návrh sa mi páči, dnes som sa nasedela dosť. Vykročíme smer hrad. Naposledy som tam bola tuším ako študentka.

Ako kráčame, zapínajú sa pouličné lampy. „To som objednal, na dnes,“ uškrnie sa na mňa. „Nech je romantika?“ poviem a som zvedavá, ako zareaguje. „Jasné, nech je to rande, ako má byť!“ prehlási sebavedome. Prechádzame Viedenskou bránou. Je to tu príjemne vyľudnené, len my a gigantický Svätopluk na svojom tátošovi. Sadáme na múrik a kocháme sa výhľadom, mihot svetiel a dynamika mesta ustáva.

"Vieš, že sa mi snívalo, že ten koncert bol?", prehluším ticho. "To fakt?!" spýta sa zvedavo. "Fakticky. Nevedela som ťa nájsť v hľadisku, a potom zrazu si na pódiu a hráš sólo na saxofóne..." Pozriem sa mu do očí, sú krásne čokoládové. "Hm, no a čo potom?" pýta sa. "Potom som išla za tebou a..." Do vety mi začne zvoniť telefón. Mima. Vypnem ju, ale ťuknem aspoň krátko, že som ok. Hádžem mobil späť do kabelky.

Peťo hľadí smer Nový most. Vyzerá zamyslene. Nakoniec povie: "Odtiaľto som fotil kampaň pre jedného developera. Bolo to, keď mi zomrela mama. Vtedy mi práca pomohla prekonať..." Stíchne. Spontánne ho chytím za ruku, prepletú sa nám prsty. Ešte stále pozerá do diaľky. Uff, pomyslím si, zajtra volám mamke. A na víkend idem domov na Oravu.

Na ruku mi dopadne slza. Pozrie na mňa. Má taký čistý pohľad. "Vieš, páter na pohrebe povedal, že smútok, ktorý cítime, máme zanechať tam. Že nemáme smútiť za tými, čo tu už nie sú. Sú ďalej v nás." Odmlčí sa. "Len sa hrozne trápila, to skrátka nebolo fér!" Na to zdvihne moju ruku a vtisne mi na ňu bozk. "Prepáč, nechcel som dnes byť smutný." Stisknem mu prsty. 

Sledujeme svetlá a panorámu prichádzajúcej noci. "Ešte mi dorozprávaj ten tvoj sen," povie. "Takže hral som na saxík, dúfam, že nie úplne falošne, a čo potom?" Pozriem na neho: "No vlastne si hral úžasne, chcela som podpis na brucho!" Vidím, ako sa uškrnul. "Tak to som poctený! Teraz sa uškŕňam ja. "No a potom si mi takto vzal tvár do dlaní a takto..." A zrazu za bozkávame. Najprv skúmavo, nežne, potom vášnivejšie. Vtom sa husto rozprší. Nebo osvetlí blesk. "Toto je čo za timing, hrom do toho!" povie Peťo. Zaznie hrom, obaja sa začneme smiať. Schytí ma za ruku, "Poďme sa niekam skryť..."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď: Moji predchodcovia radšej platili pokuty, než by si priznali chyby

Minister obrany hovorí, že pre boj s koronavírusom má viaceré alternatívy aj armáda.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy budú lieky a vakcína na koronavírus

Prečo tak dlho trvá, kým budeme mať lieky.

Autorská strana Samuela Marca

Toto sme o Matovičovi vedeli v roku 2020 (píše Samo Marec)

Takíto ľudia sa nakoniec odkopú vždy, ale krízy milujú.


Už ste čítali?