Bude to trapas?

Autor: Natália Rostowa | 28.2.2020 o 16:56 | (upravené 29.3.2020 o 11:53) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  28x

Takto pokračuje môj Projekt Mucko. Ide sa konečne do akcie. Dnes totiž randím!                                                                                   

Konečne nedeľa! Krájam uhorku, striedavo dva krúžky do úst, jeden na tvár.´To mi je fruštik!´, podpichol by môj prešporský dedo... Isto mi z neba drží palce. A ja chcem dnes vyzerať naozaj top! Už dva dni preberám v hlave svoj šatník. Rande mám o 4 hodiny!

Heslo dňa: ´preč s rifľami, vitaj organza a brokát!´ Alebo teda niečo v tom zmysle... Hypnotizujem obsah skrine. Mozog ponúka komornejšie aj bláznivé kombinácie. A naraz je popoluškin oriešok rozlúsknutý! Vyberám úzku pásikavú sukňu a bielu blúzku s pufovanými rukávmi. Ešte krátke čižmičky, čo ladia s kabelkou plus môj najnovší úlovok: cyklámenový fake-fur kabát. Let the Fashionshow begin!

Pripravím si ľahký cestovinový šalát, nech nemám nafúknuté brucho. Outfit mám motivačne zavesený na dverách už zatvorenej skrine. Vyzerá to skvostne, som spokojná. A k tomu ako vlasy? A make-up? Do kelu, nechty ešte nalakovať...  

Tahiti som prečítala. Peťo má nos na knihy. Budeme mať o čom debatiť, aspoň dúfam!

Randenie. Keď má baba 20 rokov, svet je gombička a motanica zároveň. V tridsiatke už pozná svoje telo, a vie lepšie ovládať seba aj mužov. 40-ka je strašiak, hladina kolagénu a chuť randiť sa dramaticky znižujú. Trpákov akoby pribúdalo, ostatok sú ženáči. 40 na krku a single?! Zdvihnuté obočia kolegov v práci – chlapi slintajú, ženy preklínajú konkurenciu...

No ale kde sa zoznámiť mimo práce? Diskotéky sú dávno pasé. Bary sú cieľom na jednu noc. Knižnice pre dôchodcov?! Mobily zobrali poslednú možnosť pozerať inam ako na display. Očami už len skrolujeme, skenujeme, hlceme to lákavé modré svetlo. Nevidíme stromy, ľudí, oblohu, to všetko patrí do outdoorového smogu. Prestali sme sa kochať. Nie peniaze, ani pravda, ale pozornosť sa stala najcennejšou komoditou!

Tak si želám, nech sa mnou Peťo dnes kochá. Nech zahviezdim. Nech padne wifina, a bude len lenivé nedeľné popoludnie, fajná káva, náš rozhovor a úškrny, fragmenty cudzích hlasov s tlmenou hudbou kaviarne ako podcast, a my dvaja v jedinečnom okamihu... Idyla.

Mám stres a teším sa zároveň. Kto z nás dvoch príde skôr? Mala by som meškať, nech nevyzerám zúfalo? Nechávam na osud. Výnimočne nesneží, vykukuje slnko. Pred vchodom do galérky počujem za sebou hlas: „Nech sa páči, krásna dáma!“ Je to Peťo a otvára mi dvere. Stres zo mňa v sekunde opadne, usmejem sa. „Jéj, ďakujem“, a spravím malé pukrle. Ideme rovno do Berlinky. Kaviareň je plná ľudí, už len stôl pri pódiu je voľný. Vešiak je pristavený, zbavujeme sa zvrchníkov, sadáme oproti sebe.

Prezeráme si jeden druhého, ako sme sa vyštafírovali. Teda, on mňa hlce, ja sa uškŕňam nad nápisom na jeho mikine. Prichádza čašníčka, objednáme si. Vďakabohu, čokoláda sa nekoná, je to nádejné...

„Som veľmi rád, že si dostala môj odkaz!“, povie. „A že si dnes prišla.“ Som v rozpakoch z tej úprimnosti. Našťastie sa objavuje čašníčka s nápojmi. „Veď aj ja!“, poviem, keď obsluha odkráča. Peťo labužnícky privonia ku káve. Zdvihnem svoju šálku na prípitok: „Na chytrosť odkazov nájdených v knihách!“, prednesiem slávnostne. Uškrnie sa a priťukneme si.

„Čo teraz čítaš?“, spýta sa ma. „V robote na stole mám tri rukopisy...“, spustím nadšene o práci. Potom debatíme o jeho worke, o grafikách pre klientov. Neustávame v rozhovore. Potom volá Mima. „Prepáč, som tu za minútu“ poviem. Ladne vstávam, beriem kabelku a mobil. „Čau Mim!“, ohlásim sa s úsmevom. Dohodli sme sa totiž, že zavolá, ak by to bola katastrofa. „Zlatik, ako sa to vyvíja?! Čo má na sebe? Čo si objednal? Je sympoš alebo trúba?“ Odpovedám stručne: „Je v pohodičke, aj vtipný...“ Mima velí: „No ale zisti, či je zadaný, nech zbytočne nemíňaš energiu!“

Krucinál, má pravdu. Nejako to musím vyzistiť. ´Tricky, very tricky...´ „Tak držím palec, potom volaj...“ Zložím. Kráčam späť k stolu. Peťo ťuká do mobilu. ´Píše frajerke´, preletí mi hlavou. Ale nemám odvahu sa to spýtať. Povedal by pravdu?

Prichádzam vysmiata, sadám si. Zdvihne pohľad a prestane ťukať.  „Objednajme si ešte,“ povie a odkladá smartfón. Prikývnem. Žmurkne na čašníčku. Potom nonstop debatíme a medzičasom za oknami svietia pouličné lampy, kaviareň sa vyprázdňuje. Kuknem na hodinky, sedem. V najlepšom treba prestať. „Waw, musím ísť,“ poviem. „Počuj, vo štvrtok má kamoš koncert v kafé Scherz. Prídi tam...“, nadhodí. Ideme k baru. Zaplatí, aj keď ja mám dávno v ruke peňaženku. „Nechaj tak,“ prikazuje.

„Ďakujem krásne za kafe,“ poviem, keď sme vonku. Teraz pusa, či ruky si podáme, či čo? Nebuď labuť, nahnem sa a dám mu pusu na líce. „Tak vo štvrtok!“ povie, a zapaľuje si cigaretu. Žmurknem a elegantne odchádzam. Cestou volám Mime: „Človeče, vyzerá to nádejne. Ale čo, keď už je zadaný!“

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď: Nákup transportérov zruším, upraviť treba aj splátky za stíhačky

Minister obrany hovorí, že pre boj s koronavírusom má viaceré alternatívy aj armáda.

Dobré ráno

Dobré ráno: Ako prebieha vývoj vakcíny na koronavírus

Prečo tak dlho trvá, kým budeme mať lieky.

Autorská strana Samuela Marca

Toto sme o Matovičovi vedeli v roku 2020 (píše Samo Marec)

Takíto ľudia sa nakoniec odkopú vždy, ale krízy milujú.


Už ste čítali?