Projekt MUCKO: Deň prvý_jadro a záver

Autor: Natália Rostowa | 22.2.2020 o 8:01 | (upravené 29.3.2020 o 11:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  28x

Takže ja a feši ideme smer kaviareň...

Fešák otvára dvere do kaviarne, vchádza prvý a potom vpúšťa mňa. Prechádzam ladne ako po červenom koberci, je to džentlas. Prvý dobrý bod pre neho. Očami skenuje miestnosť, dizajn, koncept, atmosféru. Ja si zatiaľ robím rýchly ček výzoru: prstami načechrám vlasy, jazykom skontrolujem lesk na perách. Vyzerám určite skvostne, bod pre mňa, remíza. Obráti sa ku mne: „Sadneme si tamto do rohu?“, ukazuje na miesto, ktoré sa páči aj mne. Ďalší bod pre neho. Usmejem sa a prikývnem. Idem prvá a dávam dôraz na chôdzu, isto mi pozerá na zadok. Sadáme si do kresiel vedľa seba. „Je to tu  veľmi fajn“, povie. Vidíme celý podnik ako na dlani.  Dokonalé feng shui.

„Som Alex“, podáva mi ruku. „Simona“, odpovedám. Stisk je akurátny, má ďalší bod. Prichádza čašníčka. Ako na povel skenujeme nápojový lístok. Ja už viem, čo si dám. Keď si objedná on, prekvapene zdvihnem obočie... Vedela som, že si nedá kávu, ale toto?!

„Ty určite nie si z Bratislavy, keď nepoznáš Berlinku,“ preruším ticho. Vycerí pestovaný chrup. „Nie veru. A pritom takéto priestory priam vyhľadávam. Dýcha to tu históriou. Vieš, som fotograf na voľnej nohe. Veľa cestujem a vo veľkomestách nenájdeš pokoj na verejnom mieste.“ „Ako si sa dostal k foteniu?“, spýtam sa zvedavo. „Začínal som v reklamnej branži. Ale nabažil som sa toho. Teraz fotím energiu okamihu, nič štylizované. Chcem zachytiť ten pominuteľný okamih, to  neopísateľné fluidum, tu a teraz!“, povie zanietene. „Aj výstava bude volať: Tu a teraz.“

Prichádza čašníčka. Kladie nám nápoje na stôl, Alex si prezerá celú servírovaciu procedúru. Asi tiež námet na zachytenie, dumám.  „A kde budeš vystavovať?“, pýtam sa. „Na výber mám tri priestory: Elesko, Danubianu a Nedbalku. Bola si tam už?“ „Jasné, poznám všetky.“ „A kde by si vystavovala ty na mojom mieste? Prepáč, ani som sa ťa nespýtal, čím sa živíš ty?“, povie v rozpakoch. No ešteže tak, chlapec, že si sa uvedomil! „Ja som začínajúca editorka v knižnom vydavateľstve.  Moja práca snov.“ „To naozaj, či ironicky?“, pýta sa ma zvedavo. „Naozaj. Je úžasné spoluvytvárať knihy. Teraz pred Vianocami sme pripravovali reedíciu knihy fotografa Françoisa Kollara.“ „To je môj vzor! Kvôli nemu som začal fotiť!“, priam vyskakuje z kresla.

„Majú ju aj tu v kníhkupectve. Bude ma zaujímať tvoj názor, ako sme to zvládli.“ „Skvelý nápad!“, povie nadšene. „Čo ste dali na obálku?“, pýta sa zvedavo. „Továreň Cima. Mestečko Croix“, odpovedám. Znalecky prikyvuje hlavou: „Excelentný výber, tá fotka má v sebe všetko!“ Obaja stíchneme. Nahneme sa synchrónne k nápojom. Zazvoní mu telefón. Pozrie na display, „prepáč, toto musím zdvihnúť“. Plynule sa rozhovorí po anglicky. Pozriem z okna, začína snežiť. Budem mať parádnu šmýkačku domov.

Zloží telefón, mávne na čašníčku, aby prinesla účet. „Prepáč musím ísť. Volal mi manažér, že ešte dnes musíme objednať priestor", oznámi a ťažko vzdychne. „Počúvni srdce a vyberieš správne“, poviem. „Presne to mi povedal manžel!“ a tvár sa mu rozžiari. Šach-mat, baby! Veď ktorý heteráč si na prvom rande objedná varenú čokoládu s extra kopčekom šľahačky a blanšírovanými mandľami?!

„Ďakujem ti, Simona. Veľa šťastia!“, podáva mi ruku na rozlúčku. „Aj tebe s výstavou“, odpovedám srdečne, „nech je to ´huge success´!“  Keď je už vonku, zamáva mi ešte nadšene knižkou Kollara.

Zrazu si spomeniem, že ma hore čaká moja rozčítaná knižka. Dúfam, že aj Peťo, čo mi ju stráži...

Vchádzam do knižnice, rozhliadam sa. Do kelu! Kukám na mobil, prešla polhodina, čo som bola s Alexom. Peťo tu už očividne nie je. Je tu len jeden postarší pán s vnúčikom. V rukách majú detský komix. 

Hľadám aspoň ´moju´ knižku. Prezerám vozík, miesto na odkladanie kníh. Hm, čo teraz? Zazvoní mi mobil. Mima. „Tak čo, si tam?! A čo máš oblečené? A fešáci?“ spustí na mňa vodopád otázok. „Som tu, buď spoko. Hľadám práve jednu knižku...“ šepkám. „Čo tak šuškáš, nič ti nerozumiem!“ kričí kamoška. „Teraz nemôžem hovoriť“ odpoviem, lebo teta, čo to tu má pod palcom ma istotne za ucho vyvedie von. „Volám neskôr!“

Knižku som nenašla. Som sklamaná. „Dovidenia“, poviem slušne tetke na rozlúčku. Tá naraz vyskočí a povie: „Ak ste Simona, dačo vám tu držím!“ A podáva mi moju knižku spolu s ďalšou. „Áno, som!“ odpoviem, no nechápem, prečo mi dáva dve. „Toto tu pre vás nechal jeden mladý muž.“ Automaticky prijímam balíček, a nadšene poviem: „Ďakujem, teta!“

Cúvam späť do kresla. Toto som vážne nečakala... Moja knižka ma tu predsa len počkala!  Škoda len, že feši nie... Ale čo má znamenať tá ďalšia kniha? Je to Tahiti od Michala Hvoreckého. Nazriem dovnútra, je tam vložený odkaz: „SIMONA, PREPÁČ, MUSEL SOM ÍSŤ. DOJDI SEM V NEDEĽU O 15-TEJ. TAHITI SOM PRÁVE DOČÍTAL. ODPORÚČAM. PEŤO“

Jeeeeej! No teda... Na prebale je namaľovaná krásna exotická dievčina. Som zvedavá na príbeh... Ešte raz študujem Peťov odkaz. Uškrniem sa. V čase mobilov dostať odkaz napísaný rukou je rarita. Peťove písmo je ako z technických výkresov. Možno je architekt... Túto nedeľu mám už dačo naplánované?, rozmýšľam... Nemám tu diár. Ale nosí tenisky v zime, je v tom niečo rebelské, čo sa mi páči...

Otvorím svoju rozčítanú knižku. (Viem, že nie je moja, v duchu ďakujem Nadi a Kornelovi, že vytvorili tento knižný best of. Chapeau!) Dej ma znovu vtiahne. Záver je skvelý, som nadmieru spokojná. Natiahnem paže, pomrvím sa a vnímam škvŕkanie v bruchu. Pre dnešok dosť duševnej potravy, ide sa obedovať. 

 

(čo bude v nedeľu - podám vám správu)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď: Moji predchodcovia radšej platili pokuty, než by si priznali chyby

Minister obrany hovorí, že pre boj s koronavírusom má viaceré alternatívy aj armáda.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy budú lieky a vakcína na koronavírus

Prečo tak dlho trvá, kým budeme mať lieky.

Autorská strana Samuela Marca

Toto sme o Matovičovi vedeli v roku 2020 (píše Samo Marec)

Takíto ľudia sa nakoniec odkopú vždy, ale krízy milujú.


Už ste čítali?