Projekt MUCKO: Deň prvý_úvodná scéna

Autor: Natália Rostowa | 20.2.2020 o 11:35 | (upravené 29.3.2020 o 11:39) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  32x

voľné pokračovanie poviedky "Rozumbrada".

Je streda. Chystám sa na lov intelektuálov do knižnice Fӧldváriovcov.

Ráno aplikujem hydratačnú masku (veď sú fašiangy). Z vlasov dávam dole papiloty. Kučery sa vydarili, bezsenná noc stála za to. Otváram skriňu, hľadám outfit. Nič príliš vyzývavé ani nudné... Vyhráva tričko SuperWoman (jasná message, zvýrazním push-upkou), obtiahnuté džínsy, pastelové sáčko, a k tomu vysoké čižmy. A na nechty pôjde koralovo-červený lak.

´Šperkov si daj minimum, nie si vianočný stromček,´ znie mi v ušiach Mimina rada. ´A hlavne žiadny prsteň, nech vidno, že si nezadaná!´ Zhltnem ovsenú kašu, môj ranný rituál. Nechty už zaschli. Potom make-up, šminky. Tvár dostala výraz. V outfite sa cítim skvelo. V predsieni skontrolujem výsledok. Spokojne žmurknem na odraz v zrkadle.

Obúvam čižmy, zapínam krátku páperku. Beriem kabelku, vyrážam... Vonku zisťujem, že začína snežiť. ´Načo som si natáčala lokne, keď mi teraz spadnú?!´ Čiapku nenosím od základky. Na hlavu si prehodím kapucňu, možno účes vydrží, nevzdám to.

Opätky sú skvelé na sexi chôdzu, ale v snehu sa menia na korčule! Napínam všetky svaly... Zázračne bez úrazu sa došmýkam do galérie. Odupem nalepený sneh, vítam istotu chôdze. Odkrývam kapucňu, z bundy mi padne mini závej snehu. Tetka za pokladňou sa na mňa zamračí. Najradšej by mi do rúk strčila handru a vedro... Ja som tu návštevník, som teda pán, vedro sa  nekoná. Poslušne vešiam bundu do sekcie ´Odložte si´. Čekujem účes, lokne sú fuč...

Elegantne kladiem nohu pred nohu, smer schodisko. Vchádzam do hlavnej časti ako do svätyne. Je to vlastne mega intelektuálska obývačka. V miestnosti sú veľké okná, pohodlné kreslá, praktické stolíky a more, oceán kníh... Sú na celej stene v nekonečných radoch políc. Ja tu chcem bývať!!

Mám chuť prebádať police od začiatku do konca. Vyliezť na rebrík a začať od stropu... Budú tam knižky, ktoré mám doma? Sú v nich venovania? Budú v nich poznámky alebo podčiarknutia? Ako sú tu knihy zgrupované – detektívky, encyklopédie, poézia...? Cítim sa ako knižná moľa, ktorá nevie, čím začať svoje michelinovské menu – Eposom o Gilgamešovi, Premenami od Ovídia, Machiavelliho Vladárom,  Príbehom umenia od Gombricha, ...

Toto tu je úžasnosť! Kľud, SuperWoman, si dáma! Vystriem chrbát, narovnám hlavu, odlepím sa od políc ako hviezdica od steny akvária. Som znovu cool. Z nádielky predo mnou vyberiem dve knižky. A kam sa teraz usadím?

Vyberám strategické miesto. Pozícia pri vchode zamietnutá: je tam prievan a pani uvádzačka. Ďalší extrém je sedieť na opačnom konci. Super žena predsa nebude sedieť v tmavom kúte. Z lustra by som videla všetko, ale nepohodlne sa tam číta... Sadám do kresla, ktoré je cca. v strede miestnosti. Dočiahnem aj na stolík s encyklopédiami. Dokonalé!

Čekujem osadenstvo. Sú tu traja študenti, zrejme flákajú školu, ale zaujímavé, že sú práve tu, asi je tu wifi zadarmo. Potom starší pár, obaja čítajú, každý to svoje, zlatí. Veď vlastne na to som tu, aby som si aj ja našla svoju životnú lasku, niekoho s ktorým budem zdieľať nielen čitateľskú vášeň. Práve sem vošla jedna ´skoroinfluencerka´, spravila si selfinku pri nekonečných policiach a zmizla. Možno postne ako: „Sedela som tam 4 hoďky, a všetko som to prečítala. Tagujte... “

Otvorím knižku a v minúte som ponorená do deja. Neviem, ako dlho to trvá, no keď zdvihnem zrak, aby som konečne žmurkla, niet tu už ani nohy. Divné. Za oknami je ešte svetlo. Mobil ukazuje, že prešla len hodinka. Čo išli všetci na obed? Uvedomím si, že som smädná. Som ale v polovici knižky... V tom momente vchádza do miestnosti postava. Kuknem tým smerom, je to muž, ťažko hádať vek, možno 35 rokov. Má sympatický kukuč, dobrú postavu a vyzerá, že je tu tiež prvý raz.

Nebudem ho fixírovať lačným pohľadom. Idem si dať jedno kafe. Ale čo s knižkou, zobrať so sebou ju nemôžem, a čo keď mi tu zmizne. V inštrukciách knižnice píšu, že knihy do políc už nedávať, majú svoj systém. Kokso, no ale kam si ju zašijem? Vtom si uvedomím, že ma ten feši pozoruje.  Čo by spravila Super žena? Nádych-výdych. Vstanem, prst v knižke ostáva na mieste, kde som prestala čítať. Beriem si kabelku.

„Ahoj“, prihovorím sa neznámemu. Spoza okuliarov na mňa pozrú zvedavé oči. Boky vlasov má ostrihané strojčekom, ofinu a horné vlasy stiahnuté do gumičky. Na sebe šedú mikinu, rifle a tenisky. Úplný Beckhem v mladšom vydaní! „Ahoj“, odpovie a uškrnie sa. „Mám na teba prosbu“, vyrukujem, „túto knižku mám rozčítanú, môžem ju nechať u teba? Idem dole na kafe, a nechcem, aby mi ju niekto uchmatol. Nebude to viac ako 10 minút!“ Hľadí na mňa, po sekunde odpovie. „Jasnačka,“ usmeje sa a ja ešte pozriem číslo stránky, kde som prestala. „A som Peťo,“ doplní. „A ja Simona. Sima. A vďaka!“ kričím už takmer pri schodoch, teta uvádzačka na mňa zdvihne obočie až k stropu, som nevychovanec.

Len čo zabočím za roh, vrazím do prichádzajúceho. Cítim jeho vanilkovo-korenistý parfum. Kostrbato zamrzneme v akomsi poloobjatí... Keď sa od seba odlepíme, premeriame jeden druhého pohľadom. Prvý prehovorí on: „Sorry, nečakal som, že tu na mňa niekto skočí.“ Vyzerá ako Adam Ďurica, je fakt pekný a dobre vonia. Rozpaky. V hlave tisíc myšlienok. „Veď ani ja,“ vystriem sa, nech vidí nápis na mojom tričku. „Aha, no ale ak si SuperWoman, tak to chápem“. .. Flirtuje so mnou? Čo by spravila Beyonce? „Presne tak, zachraňujem tu, a tebe treba doplniť kofeín!“, uškrniem sa. „Našťastie tu v Berlinke robia super kávu,“ poviem a čakám na reakciu. Ak sa mu páčim, (prosím, nech sa mu páčim!),  tak sa chytí.

„Nepijem kávu“, odpovie. Že ako ma odpísal?! Vyviniem nadpozemskú silu a usmejem sa. Obídem ho a už som na prvom schode, keď počujem: „Ale vieš čo, v Berlinke som ešte nebol, tak dúfam, že prijmeš moje pozvanie!“

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď: Moji predchodcovia radšej platili pokuty, než by si priznali chyby

Minister obrany hovorí, že pre boj s koronavírusom má viaceré alternatívy aj armáda.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy budú lieky a vakcína na koronavírus

Prečo tak dlho trvá, kým budeme mať lieky.

Autorská strana Samuela Marca

Toto sme o Matovičovi vedeli v roku 2020 (píše Samo Marec)

Takíto ľudia sa nakoniec odkopú vždy, ale krízy milujú.


Už ste čítali?