reklama

Sen

Túto poviedku venujem významnému slovenskému jazykovedcovi, spisovateľovi a publicistovi PhDr. Antonovi Habovštiakovi, CSc., ďakujem najmä za Váš výskum slovnej zásoby a špecifík jednotlivých slovenských nárečí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dievčina sa hnevu gazdinej bála. Že bola sirota, prichýlili ju pod strechu, no nič zadarmo. Slúžila sama na obrovskom gazdovstve za smidku chleba, za nocľah pri kravách. Robotu každú statočne zastala. Od svitu do mrku, no gazdinej vždy bolo málo. Pekného slova dievke jakživ neriekla. Podchvíľou ju pre čosi za vrkoč vyťahala, z plného hrdla jej nadala, či ju spakruky po líci capila.

´Ujdem ja raz´, pomyslela si dievka. ´Ach mamka moja, otec môj, v nebi ste, a mňa ste tu neborkú zanechali. Treba mi odísť od gazdinej, iba tej bitky sa mi od nej dostane, a gazda len gáni, nič mu nie po vôli, len zlatky do truhlice kopiť.´

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Podvečierkom objavil sa v dedine drotár. Zastal konča dediny, dumajúc či ešte po domoch pochodiť, či hlavu pod dáky dach skloniť. Na strechy však padala už noc, rozhodol sa teda oddýchnuť si. Sadol pod košatú lipu a čakajúc na noc, prezrel ešte raz svoju kapsu, či tam nenájde zvyšok syra či omrvinku chleba. Jediva v nej však neostalo. Posunul si širák do tváre a povystieral údy, ukladajúc sa takto na spánok. Veru riadny kus chotára dnes prešiel. No pol zlatky, čo bol zarobil za dobre vykonanú robotu, ho hrialo v kešeni. ´Zajtra si na jarmoku kúpim peceň voňavého chleba´, premýšľal a pri tej predstave privrel oči na sen.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V murovanom dome neďaleko lipy rozľahol sa krik a plač. Drotár započúval sa do zvukov. Počuť bol srdnatý ženský hlas a slzavý nárek dievčiny. Vánok doniesol mu útržky tej vravy. Žena dievke kričala do daromníc a žobráčok, a tá pre nárek ledva zmohla sa k odpovedi. Vo dvore bojazlivo zaskučal pes.

Ku gazdovstvu približovala sa postava postaršieho mužského. Dolomán zdobený zlatými šnúrami a gombíkmi dokladal bohatého človeka. V kroku kde-tu zaprel sa o cifrovanú palicu a bafol z fajky, čo mu visela spod fúzov. Podchvíľou sa zastavil a zahromžil do vzduchu svojou palicou. Pred gazdom sa veru všetci mali na pozore. Bol stále nespokojný a ukrutánsky vedel hromžiť. Nemal detí, len ženu, statok, rozľahlé polia a k tomu veľký kus lesa. Najbohatší gazda v dedine, no i tak jeho ani gazdinú nik nevidel rád, radšej sa im každý vyhol, čo i len v pozdrave.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Gazda otvoril bránku, aby vošiel do dvora, kde sa ešte stále rozliehali kriky a buchnáty gazdinej. Bránka zaškripela v pántoch a tu naraz pes spoznajúc prísneho pána, ustrašene prestal brechať. Na to i kriky v dome celkom utíchli. Drotár spozornel, čo sa bude ďalej robiť. Zdvihol sa zo zeme, narovnal klobúk, schytil brašňu a podišiel ku obloku. Uvidel krásnu dievčinu utierajúcu si slzy do rozodranej zástery. Pri nej zavalitú gazdinú červenú v tvári a gazdu hrozivo dvíhajúceho palicu na bitku. Drotár zabúšil na sklenú výplň. Postavy v dome úľakom akoby skameneli. „Ký čert to v túto neskorú nočnú hodinu?“, zadudrala nahnevane gazdiná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Gazda vyšiel na prah domu a namosúrene zreval do tmy: „Ideš ho, galgan akýsi!“ Nik sa mu v odpovedi neozval. „A ty čo nebrešeš? Aj teba živím nadarmo!“, zahromžil nazlostene na psa. Pes zaskučal, pričasto zakúsil pánov hnev. Gazda schmatol lampáš a vyzrel z brány von. Vtom však znenazdajky uvidel pred sebou ozrutnú chlapinu. Naľakal sa, a slová ´Aleže sa prac, ty žobrák naničhodný!´ mu na perách zamrzli. Uvedomiac si nerovnosť síl, hľadel chytro zabuchnúť bránku, no tá akoby sa v pántoch bola zasekla, nedala sa znova privrieť. ´Keby som mal aspoň svoju palicu pri sebe´, prišlo mu na um. Palicu však v dome v zlosti odhodil, keď išiel vonka ´tú žobrač´ odohnať.

Postava i tvár prišelcova ukázala sa do sviece lampáša. Zánovný kabátec i gäte, čižmy rúče, tvár mladá, pohľad pokojný, nevyzeral ten vskutku na zlodeja. Gazda chcel predsi len dačo v hneve zrúknuť, no tu drotár dobrácky sa mu privravel: „A čo vy takto prísne, sváčko, na úbohú dievku?“ Gazda akoby bol onemel, nezvyknutý na dobrotu či odvážnu mu protireč. Gazdinú však pokojná tá mluva cudzincova z domu vydurila. Dosiaľ len načúvala, čo sa bude diať, ale vzápäť vyšla von, zistiť čo je vo veci. Dievka utrela si slzavú tvár, pohladila dlaňami záhyby biednej zástery a vyšla bojazlivo nazrieť do dvora.

„A čo si ty, mužu môj, onemel dočista?!“, zakričala hnevlivo na svojho mužského gazdiná. V ruke držala gazdovu palicu, že mu ju podá, nech ňou tú žobrač vyobšíva. Gazda však nepovedal ani slova, stál on nehybne ďalej, akoby bol do zeme vrástol.

Tu ozvala sa prosebne dievka: „Veď sa už, gazdíčko, nehnevajú. Naskutku som nič nevzala. Gazdiná mi krivdia! Pán Boh vidí...“, a zase už len slzy sťa potoky. Pes pritúlil sa k bosým nohám dievčaťa, akoby ju bol chcel utešiť v náreku. Dievča na psíča láskyplne pozrelo a riava sĺz začala ustávať.

„No, že no“, prevravel drotár dobrotivým hlasom k dievčaťu. „Pokoj boží tomuto domu, gazda“, povedal ešte na rozlúčku a pozrel v stranu, kde stála dievčina. ´Dosť mi bolo krivdy v tomto dome´ a odvážnejšie vykročila k drotárovi neobzerajúc sa. Ten sa na ňu usmial. Z bránky vybehol pes a pripojil sa k mladej dvojici. Smelšie pridali oni do kroku a na cestu im jasne zasvietil mesiac v úplnku.

---

Nad ránom vzbudil sa drotár, odklopil širák z očú a posadil sa. ´Škoda, že to bol len sen´, pomyslel si. Načiahol sa po kapsu, no v tom vedľa seba zočil spiacu tú dievčinu, objímajúcu huňaté psíča. 

Natália Rostowa

Natália Rostowa

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  0x

tu publikujem v kapitolách svoju prvotinu - svieži román, ktorý začína poviedkou Rozumbrada. Želám pohodové čítanie Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu